Budova Rady Európskej únie, Brusel
Predsedníctvo Rady rotuje každých šesť mesiacov. V rámci toho uvádza predsedajúci štát do života legislatívne a politické rozhodnutia a sprostredkúva kompromisy medzi členskými štátmi.
Rotácia predsedníctva
2004
prvý polrok: Írsko
druhý polrok: Holandsko
2005
prvý polrok: Luxembursko
druhý polrok: Spojené kráľovstvo
2006
prvý polrok: Rakúsko
druhý polrok: Fínsko
Rozhodnutia Rady sa prijímajú hlasovaním. Čím viac obyvateľov má štát, tým viac má hlasov. Pomer však nie je striktne dodržiavaný - upravuje sa v prospech štátov s nižším počtom obyvateľov.
Od 1. mája 2004 (keď do EÚ vstúpia nové členské štáty) až do 31. októbra toho roku existoval prechodný mechanizmus zmeny váhy hlasov.
Od 1. novembra 2004 je počet hlasov, ktoré má každý štát k dispozícii (vrátane nových členských štátov), nasledovný:
Počet hlasov jednotlivých
členov EÚ od 1.11 2004
Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo 29
Španielsko a Poľsko 27
Holandsko 13
Belgicko, Česká republika, Grécko, Maďarsko, Portugalsko 12
Rakúsko a Švédsko 10
Dánsko, Írsko, Litva, Slovensko, Fínsko 7
Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Luxembursko, Slovinsko 4
Malta 3
SPOLU 321
Najbežnejším postupom hlasovania v Rade je hlasovanie kvalifikovanou väčšinou.
V niektorých mimoriadne citlivých otázkach, ako sú SZBP, daňový systém, azylová a imigračná politika, však Rada musí rozhodnúť jednohlasne. Inými slovami, každý členský štát má v týchto otázkach právo veta.
Jednohlasný súhlas sa ťažko dosahuje už medzi 15 štátmi a v rozšírenej únii s 25 alebo viac štátmi by bol takmer nemožný. Ak by sa EÚ naďalej pokúšala pôsobiť podľa týchto pravidiel, bola by paralyzovaná, neschopná konať v mnohých dôležitých oblastiach. Zmluva z Nice preto mení predpisy tak, aby Rada mohla prijímať rozhodnutia hlasovaním kvalifikovanou väčšinou v otázkach, ktoré zvykli vyžadovať jednohlasnosť.
Do 1. mája 2004 minimálny počet hlasov potrebných na dosiahnutie kvalifikovanej väčšiny bol 62 z celkového počtu 87 (t. j. 71,3 %). Počas šesťmesačného obdobia od 1. mája 2004, keď sa k EÚ pripoja nové členské štáty, platí prechodný mechanizmus.
Od 1. novembra 2004 sa kvalifikovaná väčšina dosiahne
• ak schválenie podporí väčšina členských štátov a
• ak sa odovzdá určený minimálny počet súhlasných hlasov 232, ktorý predstavuje 72,3% celkového počtu hlasov (podobný pomer ako v predchádzajúcom systéme).
Členský štát môže okrem toho požiadať o potvrdenie, že súhlasné hlasy predstavujú minimálne 62 % z celkového počtu obyvateľov Únie. V prípade zistenia menšieho percentuálneho zastúpenia sa rozhodnutie neprijme.
Činnosť Rady sa zameriava na deväť oblastí:
• všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy,
• hospodárske a finančné záležitosti (ECOFIN),
• spravodlivosť a vnútorné veci,
• zamestnanosť, sociálna politika, zdravotníctvo a otázky týkajúce sa spotrebiteľa,
• konkurencieschopnosť (vnútorný trh, priemysel a výskum),
• doprava, telekomunikácie a energetika,
• poľnohospodárstvo a rybolov,
• životné prostredie,
• vzdelávanie, mládež a kultúra.
Rada má šesť hlavných povinností:
1. schvaľuje európske zákony (mnohých oblastiach schvaľuje zákony spoločne s EP);
2. koordinuje všeobecnú hospodársku politiku členských štátov;
3. uzatvára medzinárodné zmluvy medzi EÚ a jedným štátom alebo viacerými štátmi či medzinárodnými organizáciami;
4. schvaľuje rozpočet EÚ spoločne s EP;
5. vypracúva spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ (SZPB EÚ) na základe pokynov stanovených Európskou radou;
6. koordinuje spoluprácu medzi súdmi a policajnými orgánmi jednotlivých štátov v trestnoprávnych záležitostiach.
Väčšina týchto povinností sa týka oblastí činnosti, v ktorých sa členské štáty rozhodli vzdať svojej suverenity a delegovať rozhodovacie právomoci na inštitúcie EÚ. Táto sféra je "prvým pilierom" Európskej únie. Úlohou Rady Európskej únie v rámci prvého piliera je budovať vnútorný trh a spoločné postupy EÚ pre väčšinu oblastí, ako aj garantovať voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.
Posledné dve povinnosti sa však týkajú oblastí, v ktorých členské štáty nedelegovali svoje právomoci, ale napriek tomu spolupracujú. Táto sféra sa nazýva druhým a tretím "pilierom" Európskej únie. Členské štáty EÚ spájajú svoje sily a hovoria jednohlasne v záležitostiach smerom k zahraničiu za pomoci vysokého splnomocnenca pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.
1. Legislatíva povinnosť
Rada spravidla koná len na návrh Komisie a Komisia zvyčajne zodpovedá za správne uplatňovanie právnych noriem EÚ po ich prijatí.
2. Koordinácia hospodárskej politiky členských štátov
Štáty EÚ sa rozhodli, že chcú, aby sa ich celková hospodárska politika zakladala na úzkej koordinácii ich národnej hospodárskej politiky. Túto koordináciu realizujú ekonomickí a finanční ministri, ktorí tvoria Radu hospodárskych a finančných záležitostí (ECOFIN).
3. Uzatváranie medzinárodných dohôd
Rada každý rok podpisuje veľa dohôd medzi EÚ a nečlenskými štátm, ako aj s medzinárodnými organizáciami. Tieto dohody sa môžu týkať rôznych oblastí, ako sú obchod, spolupráca a rozvoj, alebo sa môžu týkať konkrétnych predmetov, napríklad textilu, rybolovu, vedy a techniky, dopravy...
Rada môže okrem toho uzatvárať dohovory medzi členskými štátmi EÚ v takých oblastiach ako daňový systém, firemné právo alebo konzulárna ochrana.
4. Schvaľovanie rozpočtu EÚ
O ročnom rozpočte EÚ rozhodujú Rada a Európsky parlament spoločne. Ak sa tieto dve inštitúcie nedohodnú, predpisy umožňujú Rade prijať konečné rozhodnutie o povinných výdavkoch (poľnohospodárske výdavky a výdavky vyplývajúce z medzinárodných dohôd s nečlenskými štátmi EÚ), kým Parlament má posledné slovo v oblasti nepovinných výdavkov a konečného schválenia rozpočtu ako celku.
5. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Členské štáty pracujú na tvorbe spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Zahraničná politika, bezpečnosť a obrana sú však oblasti, nad ktorými si jednotlivé členské štáty EÚ zachovávajú nezávislú kontrolu. V týchto otázkach nezdružili svoju národnú suverenitu, takže Parlament a Európska komisia tu zohrávajú len obmedzenú úlohu. Štáty EÚ však v tejto oblasti úzko spolupracujú a práve Rada predstavuje hlavné fórum, na ktorom sa realizuje táto medzivládna spolupráca.
S cieľom umožniť EÚ účinnejšie reagovať na medzinárodné krízy, Európska rada (na Helsinskom samite v decembri 1999) rozhodla, že EÚ vytvorí jednotku rýchlej reakcie s max. počtom 60 000 vojenských príslušníkov, ktorá by mohla byť nasadená do 60 dní a udržiavaná v činnosti aspoň rok.
Táto jednotka nebude "Európskou armádou". Jej príslušníci ostanú členmi národných ozbrojených síl a pod národným velením. Ich činnosť sa bude obmedzovať na vykonávanie humanitárnych úloh, záchranných prác, činností súvisiacich s udržaním mieru a iných úloh pri riešení krízových situácií.
Európska rada (NICE, december 2000) rozhodla, že na zabezpečenie politickej kontroly a strategického riadenia v kríze vytvorí v rámci Rady Európskej únie nové trvalé politické a vojenské štruktúry.
• Politický a bezpečnostný výbor (PSC),
• Vojenský výbor Európskej únie (EUMC) a
• Vojenský štáb Európskej únie (EUMS), zložený z vojenských expertov prevelených členskými štátmi k sekretariátu Rady (EUMS je pod vojenským velením EUMC).
6. Spravodlivosť a vnútorné veci
Drogy, terorizmus, obchodovanie s ľudským tovarom a sexuálne zneužívanie detí sú bezhraničnými trestnými činmi a len medzinárodná spolupráca môže proti nim účinne bojovať. Aby to Európa dokázala je nutná úzka spolupráca vnútroštátnych súdov, policajných síl, colných a imigračných úradov všetkých štátov EÚ.
Otázkami spoločnej spravodlivosti, prisťahovaleckej politiky a vnútornej ochrany práv a povinností občanov sa zaoberajú ministerstvá spravodlivosti a vnútra, ktoré kolektívne konajú v rámci Rady pre spravodlivosť a vnútorné veci.
