.. Environmentálna politika EÚ vznikla v pôvodne výlučne ekonomicky orientovanom ES z potreby zosúladiť environmentálne postupy členských krajín, ktoré pôsobili ako bariéry pre vnútorný trh. Preto aj environmentálne opatrenia mali v podstate len charakter noriem pre produkty a technologické procesy. Keď sa však pôsobnosť ES rozšírila aj na iné oblasti ako ekonomické, rozširovala sa aj environmentálna politika. Boli zavádzané nové oblasti regulácie a nové nástroje s cieľom zabezpečiť vysokú kvalitu životného prostredia v EÚ ako celku. Definícia dnešného postoja EÚ k životnému prostrediu je v Amsterdamskej zmluve.

Oblasti environmentálnej politiky EÚ:
• všeobecné politické ustanovenia
• ovzdušie
• odpady
• voda
• životné prostredie v mestách
• ochrana prírody a biodiverzity
• priemysel
• chemické látky a biotechnológie
• posudzovanie vplyvov na životné prostredie
• environmentálne právo a ekonómia
• jadrová bezpečnosť
• ochrana obyvateľstva

EÚ má štyri zložky ktoré sú zodpovedné za environmentálnu politiku:
• Generálne riaditeľstvo pre životné prostredie a jadrovú bezpečnosť
• Európske konzultatívne fórum pre životné prostredie
• Európska investičná banka
• Európska environmentálna agentúra

EÚ sa podarilo relatívne efektívne zlepšiť kvalitu prostredia v takých ukazovateľoch ako sú kvalita ovzdušia, pitnej a úžitkovej vody.... Aj napriek technologickému pokroku sa však nepodarilo oddeliť ekonomický rast od materiálovej spotreby. Odborné odhady už dnes hovoria, že EÚ nedosiahne ciele, ktoré si stanovila pre základné ukazovatele, ako skleníkové plyny, SO2, NOx a komunálny odpad...

V rámci integrácia environmentálnej politiky do regionálnej politiky Európska komisia odporučila:
• integrovať životné prostredie do všetkých aktivít EÚ
• zavádzať spoločné stratégie v kľúčových oblastiach
• vypracovať správu EK o integrácii environmentálnej politiky do regionálnej politiky členských krajín
• definovať priority a mechanizmy pre monitoring