..

ZO SLOVENSKA NEBUDE KUVAJT

Celosvetový boj o suroviny zúri

Vo svete existuje jedna záhada, ktorú treba čo najskôr uhádnuť. Prečo slovenskí, českí, maďarskí politici a politici iných poskomunistických krajín tak ľahtikársky odovzdali do cudzích rúk tranzitné surovinové tepny z východu na západ? Vari ich nútil niekto násilím, niekto pri nich stál
a mieril pištoľou do spánkov?
Každému zdravo uvažujúcemu človeku stačí, aby sa lepšie porozhliadol okolo
a pochopil – kvôli kontrole nad surovinami a surovinovými tranzitmi sa vo svete vedú vojny. Všetky veľké aj malé konflikty na Kaukaze, kde po rozpade Sovietskeho zväzu sa počet obetí vojnových akcií vyčísľuje na desaťtisíce, majú iba jednu príčinu – veľmoci zápasia o kaspickú ropu, stredoázijský plyn a, čo je nemenej dôležité, o spoľahlivé cesty tranzitu týchto surovín do Európy, Ázie a Ameriky. Práve takto možno vysvetliť "revolúciu ruží" v Gruzínsku – Amerika si silou razí cestu pre ropu a plyn Zakuakazska
a strednej Ázie pre seba a svojich spojencov. Ako tranzitné územie si vybrala Gruzínsko a na tomto území zriaďuje režim, ktorý jej podlieha.
Niečo obdobné sa udialo a deje aj na Ukrajine. Prirodzene, geopolitická budúcnosť Ukrajiny je oveľa významnejšia a rozsiahlejšia než len údel surovinového koridoru, ale v prioritách Západu vo vzťahu k Ukrajine tranzitu ruského plynu a ruskej ropy patrí jedno z kľúčových miest.
Vráťme sa však do strednej Európy. Naozaj museli vládni predstavitelia nových demokracií odovzdať surovinový tranzit do cudzích rúk? Odpoveď je jednoznačná – nie, nemuseli! Pretože bezpečnosť tranzitu surovín bola garantovaná vstupom týchto krajín do NATO a EÚ.
Prečo teda predsa len odovzdali? Pretože chceli! Pretože o "privatizácii" surovinových gigantov nerozhodovali politici, štátnici, ale malí zištní ľudkovia, ktorí pred sebou videli iba miliónové provízie, ba možno miliardové. A za tieto hotové peniaze boli ochotní predať budúcnosť svojho národa komukoľvek, hoc čertu, diablu, hoc Usámovi bin Ládinovi. Pretože budúcnosť, tá bohviekedy príde, ale peniaze – tie sú tu a teraz, už-už ich nesú. Budúcnosť však zaklopala na dvere skôr, než ju čakali.

Doba zlodejov a zradcov

Možno podaktorí už zabudli, ale štandardný argument, ktorý sa používal pri privatizácii Slovnaftu alebo SPP, bol rovnaký, aký dnes zaznieva v súvislosti s privatizáciou Elektrární, železníc alebo zdravotníctva. Naše chudobné, finančne podvyživené podniky potrebujú investície! A odkiaľ máme my, chudobní Slováci, vziať peniaze na investície? Veď ani nevieme, čo je to banka, nikdy sme nepočuli slovo úver. Radšej si ruky-nohy dolámeme, ale poutekáme odovzdať všetko bohatým na Západe, nech sa oni postarajú.
Dôležité je tu pripomenúť – sľubované investície sa neskôr vždy ukázali ako prázdna bublina. Investície vyzerali tak, že chudobní Slováci sa stávali
a stávajú akýmisi mimovoľnými sponzormi nadnárodných monštier. Každým telefonátom zo svojho mobilu Slováci živia Američanov, každým telefonátom na pevnú linku – nemecký štátny podnik Deutsche Telecom, ktorý "privatizoval" slovenskú telefonickú sieť. Každým kubickým metrom plynu, prichádzajúceho z Ruska donedávna ešte slovenským plynovodom, Slováci okrem Gazpromu z neznámych dôvodov živia navyše francúzske a nemecké plynové giganty. Každým litrom benzínu – opäť Američanov a Nemcov.
Prečo je to tak, v duchu sa pýtajú mnohí na Slovensku a v iných krajinách, ktoré prežívajú podobný vývoj. Veď všetko sme vybudovali my, Slováci. Plynovody, ropovody aj rafinérie.
Je to tak preto, lebo žijeme v dobe zlodejov a zradcov. V istej nemenovanej postkomunistickej krajine istý nemenovaný politik zvíťazil v ťažkom zápase o moc a vyslovil okrídlenú vetu, ktorá si zaslúži, aby vstúpila do dejín a zlatými písmenami bola vyrytá, najlepšie priamo na fasáde budovy parlamentu alebo vlády.
"A teraz budeme kradnúť my!" sľúbil klasik a vyčerpávajúcim spôsobom tak vysvetlil podstatu zmeny, o ktorú zápasila celá pokroková verejnosť tejto krajiny. Čo sľúbil, to aj splnil.
Takže jasná je aj definitívna odpoveď na otázku, prečo všetko rodinné striebro, všetky šperky, ktoré prinášali Slovákom peniaze, sa zrazu ocitli
v cudzích rukách. Pretože vládcovia na Slovensku chceli kradnúť a nič iné nevedeli. Kradnúť svojim sa ukázalo ľahké, bezpečné a mimoriadne výhodné,
v prípade, že za patróna sa vyberie niekto z veľkých a silných, ktorí už navonok ani nekradnú, ale podľa zákona silnejšieho hrdo si berú majetok slabšieho.
– Veď aj tak by nám všetko zobrali! – bude jediné ospravedlnenie zradcov a zlodejov. – Hocikto na našom mieste by urobil to isté!
– Nie, nie hocikto! Nie všetci sú zlodeji a zradcovia! Tak musí znieť odpoveď, ktorou sa môže začať formovanie nového spoločenského názoru na túto, z hľadiska prežitia každého národa dôležitú tému. – Nie všetci sa zapredajú za peniaze, v každom spoločenstve sa nájdu ľudia schopní obetovať sa v mene prežitia národa. Od nich, nie od zlodejov, závisí osud a budúcnosť národa. Zradcov vždy a všade Boh trestal a boli prekliati svojimi deťmi a vnukmi.

Zvyšky bývalého celonárodného majetku

Zostalo toho ešte veľa. Elektrárne, dopravný systém, zdravotníctvo – ešte ich nedali cudzím. Nie preto, že by nechceli – prosto nestihli.
A opäť tá istá pesnička – dnes, keď každá banka behá za každým, aj tým najchudobnejším klientom, nevieme nájsť peniaze na rozvoj bratislavského letiska. Preto ho čím skôr odovzdáme silným Rakúšanom, ktorí sú takí šikovní, že každého, kto na polhodinu nechá svoje auto v ich Schwechate, sa im darí ošklbať už len preto, že tam prišiel. Nech teda odteraz v Bratislave bude tak ako vo Schwechate.
To isté sa hovorí o železniciach. Slovákom sa ich ministri
a poslanci nehanbia otvorene a s pátosom tvrdiť bezočivú hlúposť – nákladná doprava na Slovensku sa ukazuje nerentabilná, preto ju treba čo najskôr predať cudzím. Prečo sa však potom cudzinci snažia kúpiť čosi nerentabilné, to sa už nik nepýta. Nikto nespomína to, čo je očividné – ceny na benzín rastú tak rýchlo, že klasická automobilová doprava sa stáva čoraz drahšou a železnice onedlho budú zlatým dnom.
– Občania, vari si neuvedomujete, že nákladná doprava je stratová! – takéto argumenty som na vlastné uši počul od ministra dopravy. A ďalej nasledovali čísla o miliardových stratách.
Uvedený minister ešte donedávna patril k tým, čo zápalisto a oduševnene odhaľovali predchádzajúcich vládnych predstaviteľov a obviňovali ich zo zlodejstva, keď spočiatku prosperujúci podnik postupne priviedli k bankrotu a potom pomocou nastrčených osôb ho v konkurzovom konaní kupovali za polpercenta reálnej ceny. Keď takto konali iní, bol to zločin. Keď však oni hovoria, že krajina v srdci Európy s vybudovanými železnicami, ktorá tvorí dopravný koridor tak zo západu na východ, ako aj zo severu na juh, nevie z týchto mimoriadnych výhod získať peniaze –, to už nie je zločin!


Slovensko – budúci Kuvajt

Je zaujímavé, že stredoveký zaostalý feudálny štát Kuvajt rozprávkovo zbohatol, keď sa na jeho území našli obrovské zásoby ropy. Kuvajtskí beduíni, ktorí nič netušili o demokracii, napriek tomu začali každému svojmu občanovi vydeľovať časť zisku z predaja ropy a z každého Kuvajťana spravili bohatého človeka. Malý štát, obklopený "dravcami", zdanlivo bez akejkoľvek šance ubrániť sa, si dokázal udržať svoje národné bohatstvo.
Rovnakým Kuvajtom sa môže stať Slovensko, ak si Slováci dokážu nájsť vodcov, ktorí by boli hodní toho bohatstva a možností, aké sa ocitli v ich rukách.
Vymenujme, z čoho by Slovensko a Slováci mohli prosperovať a žiť blahobytne, ak by toto bohatstvo spravovali gazdovia, a nie zradcovia a zlodeji.
Za tranzit plynu a ropy cez jeho územie Slovensko už niekoľko rokov odovzdáva cudzincom do rúk veľké peniaze. Týchto peňazí bude každý rok stále pribúdať, preto sa tranzit surovín musí vrátiť naspäť do rúk štátu a kolosálne príjmy z neho sa musia rozdeliť medzi slovenskými, a nie nemeckými alebo francúzskymi obyvateľmi.
Slovensko môže za niekoľko rokov dobudovať dopravnú infraštruktúru zodpovedajúcu vysokým európskym štandardom a získavať značný zisk za dopravné služby. Preto odovzdávať dopravný systém do cudzích rúk znamená kradnúť budúcnosť svojim deťom a vnukom.
Na malom Slovensku sa vybudovala veľká tradícia jadrovej energetiky. Netreba zatvárať jadrové elektrárne, ale budovať nové a túto energiu predávať. Odovzdávať elektrárne cudzincom je ešte väčší zločin než odovzdávať tranzit plynu. Pretože ruský plyn budú dodávať do Európy aj po dne Baltického mora, ale elektrickú energiu, ktorú by Slovensko mohlo predávať, bude treba kupovať.
Turizmus na Slovensku sa môže stať ďalšou zlatou baňou. Stačí na to naozaj málo - premyslená podpora zo strany štátu, koncipovaná na desaťročia dopredu. Podobne ako v Rakúsku, vo Francúzsku alebo aspoň ako v Maďarsku a Česku. Pri súčasnom stave vecí je však reálne niečo iné – slovenskí politici nájdu možnosť privatizovať a lacno predať Vysoké a Nízke Tatry, pretože niekto im za to nasľubuje tučné provízie.
Zásoby pitnej vody na Slovensku predstavujú strategický zdroj nevyčísliteľnej hodnoty, ktorý môže Slovensko reálne premeniť na európsky Kuvajt. Na to tiež netreba veľa – stačí, aby sa slovenskí politici správali aspoň tak civilizovane a predvídavo ako arabskí kočovníci. Potrebný je štátny program ochrany a rozumného využitia zásob pitnej vody.


Prečo toto všetko nemusí byť

Pretože politici na Slovensku zatiaľ nie sú. Opakujem, existujú len malí zištní ľudkovia, ktorí sa bez akýchkoľvek zábran a hanby navzájom hryzú a ktorých najväčším snom je gýčový dom s vyhrievaným bazénom a výhľadom na rovnaké gýčové domy z každého okna.
Existuje Kasíno sk, v ktorom gambleri prehrávajú budúcnosť svojho národa, vrátane budúcnosti svojich detí a vnukov, ktorí hravo prešustrujú výdobytky zlodejských otcov.

SERGEJ CHELEMENDIK