.. V roku 1951, v prvých dňoch existencie EÚ, bola vyhotovená zmluva, ktorá ustanovovala Európske spoločenstvo uhlia a ocele (the Treaty establishing the European Coal and Steel Community, ECSC). Pôvodný text zmluvy a jej článok 100 boli napísané iba v jednom jazyku, a to vo francúzštine. Francúzsky text bol preto jediným autentickým textom, jediným, ktorý mal platnosť zákona. Ďalšie signatárske štáty, akými v začiatkoch boli Taliansko, Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko dostali overené kópie, ktoré si mohli tieto štáty preložiť na svoje vlastné náklady. Metóda jednojazyčnosti bola teda prvou metódou, kde sa pracovalo iba v jednom jazyku.

Ak sa pozrieme ďalej do roku 1957, Zmluva, ustanovujúca Európske hospodárske spoločenstvo (the Treaty establishing the European Economic Community, EEC), nazývaná tiež Rímska zmluva (the Treaty of Rome) a paralelne k nej Zmluva, ustanovujúca Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (the Treaty establishing the European Atomic Energy Community, EAEC alebo Euratom) vidíme, že od toho roku sa situácia zmenila a začala úplná mnohojazyčnosť. Existujú štyri rovnaké autentické texty každej zmluvy v holandštine, francúzštine, nemčine a taliančine (zoradené v abecednom poradí preto, aby sa zabránilo akýmkoľvek príznakom diskriminácie). S každou vlnou postupného rozširovania Európskej únie bola doplnená dánska, anglická, fínska, grécka, írska, portugalská, španielska a švédska verzia. Na tomto mieste by sme sa chceli zmieniť o tom, že írsky jazyk má špeciálne postavenie v Európskej únii: nie je to ani oficiálny ani pracovný jazyk Európskej únie. Je to tzv. "jazyk zmluvy", čo znamená, že zmluvy a ďalšia dôležitá základná legislatíva sa prekladajú do írskeho jazyka. Robí sa to však len zriedka. Teoreticky sa pojednávania pre účely Súdneho dvora môžu viesť v írskom jazyku, ale nerobí sa to veľmi často.

Článok č. 217 Zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve je skutočným počiatočným krokom jazykových záležitostí Spoločenstva. Znamená to, že je to práve Európska rada, ktorá rozhoduje o pravidlách používania jazykov v inštitúciách Európskeho spoločenstva, okrem Súdneho dvora. Toto je jeden zo zriedkavých prípadov, v ktorom Rada samotná môže konať bez akejkoľvek predchádzajúcej konzultácie s ostatnými inštitúciami. Toto rozhodnutie musí byť jednomyseľné. Tým sa zdôrazňuje dôležitosť, ktorá sa prikladá otázke jazykov.

V Nariadení č. 1 Rada ďalej ustanovila (úplne prvé nariadenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, čo opäť poukazuje na dôležitosť otázky jazyka), ktoré jazyky v inštitúciách Európskeho spoločenstva budú oficiálne a pracovné. Boli to jazyky štyroch pôvodných členských štátov - Holandsko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Ďalších päť jazykov pribudlo neskôr, keď sa nové členské štáty pripojili k Európskemu spoločenstvu.

Takto prebiehal proces úplnej mnohojazyčnosti od začiatku. Podľa tejto situácie, každý členský štát by mal očakávať, že dokumenty sa budú prekladať aj do jeho jazyka, a že jeho predstavitelia budú môcť rozprávať svojím rodným jazykom a počúvať svoj rodný jazyk na zasadnutiach a schôdzach. Na základe tohto si pomyslíme, čo iné by sa dalo očakávať? Tento rovnostársky jazykový režim je v skutočnosti izolovaný prípad: Európska rada a NATO používajú iba dva jazyky, Organizácia spojených národov má šesť oficiálnych jazykov a EFTA - Európske združenie voľného obchodu (the European Free Trade Association) používa iba jeden jazyk, a to angličtinu, napriek tomu, že jeho štyria zostávajúci členovia sú Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko. Niektorí by pokladali príklad EFTA za ideálne riešenie, pretože žiadna krajina nemá výhodu.
Aký je rozdiel medzi týmito organizáciami a EÚ? Prečo je mnohojazyčnosť taká dôležitá v inštitúciách EÚ? Jeden dôvod je ten, že právny systém Spoločenstva sa dá priamo aplikovať v Členských štátoch a občania by mali mať prístup k zákonom vo svojom materinskom jazyku, ktorý ich bude ovplyvňovať v ich každodennom živote. Verejní činitelia sa môžu písomne obracať na inštitúcie, a dostávať odpovede od inštitúcií v oficiálnom jazyku svojho štátu. Toto právo im dáva ustanovenie v článku 2 Nariadenia Rady č. 1. Tretí dôvod je ten, že EÚ má priamo volené parlamentné zhromaždenie - Európsky parlament,
a ktorýkoľvek občan Európskej únie by mohol byť navrhnutý vo voľbách do tohto zhromaždenia. Nebolo by to veľmi demokratické, keby angličtina, francúzština a nemčina, boli, napríklad, jazykmi Európskeho parlamentu a napríklad ľudia z Portugalska, ktorí by kandidovali vo voľbách, by boli tí, ktorí by mohli hovoriť iba jedným z týchto jazykov. A ďalší dôvod, prečo je obzvlášť dôležité pre Európsky Parlament byť mnohojazyčnou inštitúciou je ten, že jeho rozpravy sú verejné (na rozdiel od zasadnutí Komisie a Rady) a občanom EÚ má byť vytvorená možnosť počúvať rozpravy vo svojom vlastnom jazyku.

Teraz sa pozrime na problém, spojený s otázkou rozdielu medzi oficiálnymi a pracovnými jazykmi v inštitúciách EÚ.

Nariadenie Rady č. 1 nerobí žiaden rozdiel medzi "oficiálnymi" a "pracovnými" jazykmi. Nie je tu žiaden rozdiel v ich právoplatnom postavení. Možno ste už niekde počuli alebo čítali, že írsky jazyk je "oficiálnym, ale nie pracovným" jazykom Európskej únie. Nie je to tak. Nie je právne možné robiť rozdiel medzi oficiálnym a pracovným jazykom. Írsky jazyk, ako sme sa zmienili už vyššie je "jazyk zmluvy". Jediný reálny rozdiel, ktorý sa môže urobiť medzi oficiálnym a pracovným jazykom je praktický, a to v spôsobe, akým jednotlivé inštitúcie aplikujú princíp mnohojazyčnosti. Článok č. 7 Nariadenia Rady č. 1 hovorí, že inštitúcie sa môžu slobodne rozhodnúť, ako budú aplikovať všeobecné vyhlásenie, zakotvené v článku č. 1. Tento článok je uvedený v Pravidlách práce každej inštitúcie EÚ, aké jazyky budú používať v jednotlivých situáciách.

Ešte sa stručne pozrime na situáciu v ďalších väčších inštitúciách EÚ.

Článok č. 12 Pravidiel práce Rady stanovuje, že dokumenty, o ktorých sa diskutuje, musia byť k dispozícii v oficiálnych jazykoch EÚ (v súčasnosti je 20 oficiálnych jazykov). Poslanci môžu byť na rokovaniach proti, ak to nie je právoplatne uzákonené. Ďalší podobný prípad môže vzniknúť v prípade formálnych ministerských schôdzí, ale nie pri menej formálnych. Tlmočenie 20/20 (tlmočenie z a do všetkých dvadsiatich jazykov je v takýchto prípadoch skôr výnimkou, než pravidlom.

Čo sa týka otázky jazyka, Pravidlá práce pre Komisiu sú vcelku menej špecifické než pravidlá iných inštitúcií. Článok č. 16 stanovuje pravidlá o jazykoch, v ktorých sú spôsoby navrhnuté, ale odhliadnuc od toho, článok č. 23 dovoľuje Komisii navrhnúť pravidlá tak, ako jej to bude vyhovovať. Európska komisia zaujíma pružný a pragmatický prístup s týždenným plánom schôdzí, ktoré sa teraz konajú v angličtine, francúzštine a nemčine. Francúzština je hlavným jazykom administratívy a riadenia v Európskej komisii, čiastočne aj preto, lebo jej administratívna štruktúra bola pôvodne založená na Spoločenstve uhlia a ocele, ktorého prvá pôvodná zmluva, ako sme spomínali na začiatku nášho článku, bola napísaná vo francúzštine. Ďalší faktor je ten, že väčšina inštitúcií má svoje sídla v mestách, kde sa hovorí po francúzsky (Brusel, Štrasburg, Luxemburg).

Súdny dvor, ako sme už uviedli skôr, má právo stanoviť si svoj vlastný jazykový režim. Avšak, tieto pravidlá musí jednomyseľne schváliť Rada. "Jazyk prípadu" môže byť ktorýkoľvek z dvadsiatich oficiálnych jazykov, alebo írsky. Ak je prípad prednesený proti jednej z inštitúcií EÚ, žiadateľ si môže vybrať jazyk, v ktorom sa bude viesť pojednávanie, pretože inštitúcie sa považujú za mnohojazyčné. Avšak ak obžalovaným je členský štát alebo národnosť členského štátu, jazyk, v ktorom sa bude viesť pojednávanie, musí byť oficiálnym jazykom toho štátu.

Rozhodnutia Súdneho dvora sa publikujú vo všetkých oficiálnych jazykoch, hoci iba verzia v jazyku, v ktorom sa pojednávanie viedlo, je autentická.