.. Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na konci šesťdesiatych rokov. Prvé konkrétnejšie plány na vytvorenie spoločnej európskej meny priniesol Wernerov plán (1971). Tento plán bol odpoveďou na menovú krízu, ktorú vyvolal rozpad systému pevných kurzov. Výsledkom Wernerovho plánu bolo vytvorenie Európskeho menového systému a ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka). Nová mena slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému.
Wernerov plán však postupne stroskotal, ECU sa nepodobala na skutočnú jednotnú menu a záujem o ňu upadol. Obdobie 70. rokov bolo charakteristické nedostatkom ochoty jednotlivých členských štátov prehĺbiť integráciu a rozličnými ekonomickými záujmami jednotlivých členov únie.
V júni 1988 Európska rada potvrdila cieľ postupného vytvorenia hospodárskej a menovej únie a dala preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky, ktoré by k takejto únii viedli.

Výsledkom štúdie bol postup dosiahnutia hospodárskej a menovej únie v troch samostatných etapách:

Prvá etapa – zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ
(1. júl 1990 až 31. december 1993)
Prvá etapa sa začala v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov ES, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšiu úlohu, obdržal úlohy stanovené rozhodnutím rady z 12. marca 1990.
Prvým krokom bolo identifikovanie jednotlivých otázok, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených pre tento účel.
Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ (1991) súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Maastrichtskej zmluvy o EÚ podpísanej 7. februára 1992. Kvôli omeškaniu ratifikačného procesu však zmluva vstúpila do platnosti až 1. novembra 1993.

Druhá etapa HMÚ - zriadenie EMI a ECB
(1. január 1994 až 31. december 1998)
Za začiatok druhej etapy HMÚ je považované zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI). Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve. EMI totiž nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii, tá zostala doménou domácich orgánov, navyše EMI ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.
EMI mal dve hlavné úlohy a to posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB) tak, aby sa mohla vykonávať jednotná menová politika a vytvorila sa jednotná mena. Na dosiahnutie týchto cieľov EMI vytvoril fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovo-politických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.
V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky "Euro", ktorá mala byť zavedená na začiatku tretej etapy. Súčasne bola EMI daná úloha vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi Euro oblasťou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II) a ktorá bola prijatá v júni 1997. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade sériu návrhov Euro bankoviek. Na doplnenie a spresnenie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu.
Dňa 2. mája 1998 Európska rada jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy HMÚ. Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči Euru.
S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady ECB. Tento krok v podstate znamenal zriadenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém.

Tretia etapa HMÚ
(od 1. januára 1999)
Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedla spoločná mena Euro ako zákonné platidlo v jedenástich členských štátoch.
Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo Eurozóny viazané na Euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15 %. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná (predpokladalo sa však, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II). Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II.
Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny.
Na Európskej menovej únii sa zúčastňuje 12 krajín, novú menu Euro zatiaľ nezaviedli Dánsko, Veľká Británia, Švédsko. Na zavedenie novej spoločnej meny si bude musieť počkať aj všetkých 10 nových členov, ktorí zatiaľ nespĺňajú základné kritériá na jej zavedenie.