.. Dnes je jednou z najintegrovanejších politík s veľkými finančnými transfermi medzi jednotlivými členskými štátmi. Cesta tvorby tejto politiky bola poznamenaná množstvom problémov a dokonca aj politickými krízami (kauza prázdna stolička - Francúzska v roku 1965).
Kým v roku 1997 predstavovali výdavky na európske poľnohospodárstvo asi 75 % rozpočtu vtedajšieho EHS, v súčasnosti tvoria výdavky na Spoločnú poľnohospodársku politiku asi 45 % (v 2001 to predstavovalo 43 miliárd Eur).
Vzhľadom na dôležitosť poľnohospodárstva vytvorilo Spoločenstvo koncepciu Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Spoločenstvu sa podarilo vytvoriť jednotný poľnohospodársky trh (črty už v roku 1962). Vďaka tomu sa potraviny sprístupnili spotrebiteľom vo všetkých členských krajinách a ES dosiahlo sebestačnosť pri takmer všetkých hlavných produktoch.

Hlavné ciele poľnohospodárskej politiky uvedené v Rímskych zmluvách:
• zvýšenie produktivity poľnohospodárstva
• zabezpečenie slušnej životnej úrovne poľnohospodárom
• stabilizácia trhu
• garantovanie pravidelných dodávok
• zabezpečenie primeraných spotrebiteľských cien

K poľnohospodárstvu bolo potrebné pristupovať osobitne, pretože v tomto sektore neplatia bežné ekonomické pravidlá. Už v Hlave II. Článku Zmluvy o Európskej únii sa uvádza „...pravidlá súťaže sa vzťahujú na výrobu a obchod s poľnohospodárskymi produktmi len v rozsahu, ktorý určí Rada...“.

Roku 1960 bol zriadený Osobitný výbor pre poľnohospodárstvo, ktorý umožnil Rade zhromažďovať informácie a legislatívne iniciatívy. Nariadenie č. 16/62 z roku 1962, ktoré bolo prvým nariadením Rady k poľnohospodárskej politike, sa zaoberalo organizovaním trhu s obilninami, ako sú pšenica, ovos, kukurica a pod. Nahradilo ho Nariadenie č. 2727/75 z roku 1975, ktoré platí dodnes pre trh s obilninami a hovorí sa v ňom o spoločnom systéme cien v rámci Spoločenstva. Ustanovenia o cenách sa musia aplikovať na obchod s krajinami, ktoré nie sú členmi Spoločenstva.

Od roku 1968 sa v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky používajú spoločné ceny. Ceny boli stanovené tak, že každý produkt bol ocenený podľa ceny v krajine, kde bol najdrahší. V dôsledku toho boli a dodnes často sú ceny za poľnohospodárske produkty ES vyššie ako ceny na svetovom trhu. Zároveň však produkty ES museli byť lacnejšie ako dovážané poľnohospodárske produkty. Preto sa na dovozy stále uvaľujú dovozné clá, čo robí dovážané produkty drahšími ako sú domáce výrobky. Okrem toho boli výrobky ES subvencované, aby mohli pri vývoze konkurovať produktom iných výrobcov na svetových trhoch. To v podstate predstavuje systém s dvojakými cenami: jedna cena vo vnútri Spoločenstva a druhá svetová cena určená pre obchod mimo ES. Hlavná podpora tohto systému spočinula na spotrebiteľoch, ktorí museli akceptovať rozdiel medzi cenou garantovanou a cenou trhovou na medzinárodných trhoch.
Náklady spojené s cenovou podporou hradí garančná sekcia Európskeho zabezpečovacieho a garančného fondu (EAGGF), ktorý intervenuje hlavne v pri podpore vývozu financovaním rozdielu medzi trhovou cenou v EU a svetovou cenou. Ide vlastne o „náhrady“ umožňujúce vývozcom konkurencieschopnosť na svetových trhoch aj pri vyšších výrobných nákladoch.

Cenový systém ES rozoznáva tri ceny:
• cieľová (orientačná)
• intervenčná (garantovaná)
• prahová


Prahová cena je výhodná pre poľnohospodára a zároveň rozumná z hľadiska spotrebiteľa. Do ceny sa vždy započítavajú aj prepravné náklady, aby bol zabezpečený zisk aj pri predaji výrobkov z prebytkových oblastí v oblastiach s nedostatkom daného výrobku. Keď je už cena stanovená, poľnohospodári si môžu naplánovať produkciu a vedia, akú cenu môžu za svoj produkt očakávať na trhu budúci rok.

Intervenčná cena je cena, za ktorú poľnohospodár môže predať svoje výrobky bez obmedzenia množstva, často je vyššia ako trhová cena a viac-menej sa približuje k cieľovej cene, je však o niečo nižšia.

Cieľová cena nie je v rámci Spoločenstva rovnaká, pretože aj podmienky sa v jednotlivých oblastiach líšia.

Cieľové, intervenčné a prahové ceny používané v rámci SPP, vyhlasuje každoročne Rada Európskej únie. Tieto ceny sa však každý mesiac revidujú.

Aj na Slovensku podobne ako v ďalších krajinách strednej a východnej Európy dochádza od roku 1990 k poklesu poľnohospodárskej výroby (viac ako o 30 %). Spôsobila to najmä kombinácia dvoch faktorov: pokles spotreby a nárast dovozu potravinárskych výrobkov. Na dovoze potravinových výrobkov na Slovensko sa vysokou mierou podieľajú najmä krajiny EÚ, ktorých podiel na trhu Slovenska sa bude v neprospech domácich poľnohospodárov ešte zvyšovať.