.. Hlasovanie o tomto návrhu sa uskutočnilo v stredu 11. mája 2005. Poslanci v ňom počtom hlasov 345 za, 264 proti a 43 absencií schválili správu spravodajcu Alejandra CERCASA (PSE, ES) spolu s pomeňujúcimi návrhmi, ktoré táto správa predložila, čím zamietli niektoré podstatné požiadavky z návrhu Komisie.

Dnešné hlasovanie: Koniec opt-outu a zarátavanie času pohotovosti do pracovnej doby

Prijatím opatrení zameraných na zlepšenie pracovných podmienok zamestnancov poslanci rozhodli, že do troch rokov od vstupu novej smernice do platnosti zanikne právo jednotlivých zamestnancov zvoliť si "výnimku" ("opt-out") z platnej legislatívy, teda možnosť rozhodnúť sa pracovať viac než 48 hodín týždenne (tento dodatok bol prijatý pomerom hlasov 378 za, 262 proti a 15 absencií) a takisto určili, že tzv. „čas pohotovosti“ sa vo väčšine prípadov bude rátať ako riadny pracovný čas, a teda bude musieť byť aj riadne finančne ohodnotený.

Schválením ďalších pozmeňujúcich návrhov poslanci v pléne súhlasili s kompromisom, podľa ktorého budú mať členské štáty právo vypočítavať neaktívne obdobie v čase pohotovosti osobitným spôsobom tak, aby bolo v súlade s maximálnym priemerným týždenným pracovným časom.

Poslanci tiež definovali pojmy „čas pohotovosti“ a „neaktívne obdobie v čase pohotovosti“, ktorých nejasná interpretácia doposiaľ spôsobovala veľké problémy.

Podľa novoprijatej správy sa „čas pohotovosti“ chápe ako "obdobie, počas ktorého pracovník nemôže voľne disponovať so svojim časom a je povinný zdržiavať sa na pracovisku, alebo na inom mieste práce určenom jeho zamestnávateľom, aby vykonával obvyklú prácu a/alebo určité činnosti a úlohy spojené s náplňou práce, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo postupmi v príslušnom členskom štáte"

„Neaktívne obdobie v čase pohotovosti“ sa zas definuje ako "obdobie, počas ktorého je pracovník v pohotovosti, ale nevykonáva obvyklú prácu ani žiadne činnosti alebo úlohy spojené s náplňou práce, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo postupmi v príslušnom členskom štáte."

Obe tieto obdobia budú musieť byť po vstupe smernice do platnosti chápané ako pracovný čas.

Plénum súhlasilo s návrhom Komisie rozšíriť "referenčné obdobie" na počítanie priemerného maximálneho 48-hodinového pracovného týždňa zo 4 na 12 mesiacov, no zároveň presadilo svoju požiadavku, aby sa podmienky na takéto predĺženie sprísnili.

Poslanci ďalej rozhodli, že je potrebné zaviesť také modely pracovného času, ktoré zamestnancom poskytnú možnosti na celoživotné vzdelávanie, a tiež nájsť novú rovnováhu medzi zladením pracovného a rodinného života na jednej strane a flexibilnejšou organizáciou pracovného času na strane druhej. Zavedenie smernice podľa poslancov tiež musí zabezpečiť, že ak má zamestnanec viac ako jednu pracovnú zmluvu, jeho celkový pracovný čas bude súčtom pracovných časov v každej pracovnej zmluve.

Základné informácie o vývoji tejto legislatívy:

Už v roku 1993 bola prijatá smernica, ktorá dala zamestnancom právo na dennú 11-hodinovú oddychvú dobu, pravidelné prestávky a maximálny týždenný pracovný čas stanovený na 48 hodín. Okrem toho stanovila aj minimálny ročný rozsah dovolenky na 4 týždne, ako aj to, že nočný pracovný čas by nemal presahovať 8 z 24 hodín. Tieto minimálne podmienky zaviazali členské štáty k tomu, aby zabránili zamestnávateľom vytvárať nátlak na zamestnancov. Mnohokrát boli totiž zamestnanci nútený pracovať dlhé hodiny bez prestávok a nemali zabezpečené ani ďalšie podmienky na oddych a rodinný život.

V roku 2000 bola prijatá ďalšia smernica, zaoberajúca sa touto problematikou, a následne boli v roku 2003 obe spomínané smernice konsolidované do novej Smernice 2003/88/ES. Tá poskytkla základnú úroveň ochrany väčšine zamestnancov, okrem tých, ktorí sú na manažérskych postoch.

Hneď v roku 1993, kedy bola pôvodná smernica prijatá, si však Veľká Británia vyjednala možnosť takzvaného "opt-outu", teda "výnimky", podľa ktorej sa za určitých podmienok nemusí aplikovať článok stanovujúci maximálne 48-hodinový pracovný týždeň. Hoci táto výnimka nebola limitovaná len na Veľkú Britániu, bola práve tým štátom, ktorý ju využíval najčastejšie. Počas jej uplatňovania bolo vznesených mnoho námietok, týkajúcich sa potenciálnej možnosti zneužívania systému. Dochádzalo napríklad k situáciám, kedy bola zamestnancom spolu s pracovnou zmluvou zároveň predložená "ponuka" navrhujúca dlhší než 48-hodinový pracovný týždeň, čím sa v podstate obmedzila skutočná možnosť ich výberu.

Chýbajúca presná definícia pracovného „času pohotovosti“ a s tým súvisiaca otázka finančného ohodnotenia tohto času, spôsobila ešte viac problémov. To viedlo až k súdnym sporom a následnému rozhodnutiu Európskeho Súdneho dvora (ESD), ktorý vyhlásil, že „čas pohotovosti“ sa musí počítať ako pracovný čas. Rozhodnutia ESD ovplyvnili najmä (aj keď nie výlučne) zdravotný sektor, v dôsledku čoho sa krajiny ako Francúzsko, Nemecko a Španielsko rozhodlo začať aplikovať "výnimku" v sektore zdravotnej starostlivosti.

Návrh Komisie, o ktorom dnes poslanci hlasovali, navrhoval nasledovné:

• Ponechanie možnosti "výnimky" (teda možnosti uplatňovať viac než 48-hodinový pracovný týždeň) ak sa zamestnávateľ dohodne s individuálnym zamestnancom o pracovnom týždni dlhšom než 48-hodín
• Definoval tzv. "neaktívne obdobia času pohotovosti" ako nepracovný čas
• Rozšíroval "referenčné obdobie" na počítanie priemerného maximálneho 48-hodinového pracovného týždňa zo 4 na 12 mesiacov

Poslanci vo Výbore EP pre zamestnanosť a sociálne veci, ktorý bol hlavným výborom, ktorý sa reformou zaoberal, a napokon aj množstvo poslancov počas rozpravy v pléne odmietlo návrh Komisie, ktorý navrhuje ponechať možnosť opt-outu, a negatívne sa vyjadrili aj k nezaratávaniu "neaktívne obdobia času pohotovosti" do pracovného času. Takýto návrh podľa nich nie len, že nezlepšuje súčasnú situáciu, ale je dokonca kromom späť. Odhodlanie Parlamentu zlepšiť pracovné podmienky zamestnancov sa napokon odrazilo vo výsledku dnešného hlasovania.