.. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

vážení prítomní,



Som robotníčka, prostá žena z východného Slovenska. Neočakávajte odo mňa rečnícke výkony. Rozpoviem vám svoj životný príbeh tak ako ho vnímam a cítim. A nielen ja, ale aj ľudia, ktorí ma na dlhej ceste k vám podporovali a podporujú, ktorým verím, a bez ktorých by som na tomto svete hádam už ani nebola.

Moja krížová cesta za pravdou pracujúceho človeka začala nedávno. Tam, kde som bola zamestnaná ako žeriavnička. Vo veľkom oceliarskom podniku, ktorý sa dnes po privatizácii volá "U.S. Steel-Košice". Ozvala som sa proti podmienkam práce a zárobku. A nešlo len o mňa samotnú, ale aj o iných ľudí, s ktorými som pracovala. Veď z priemerného zárobku 5.600,-Sk, čo je okolo 140,- euro mesačne, sa nedá vyžiť ani v našich pomeroch. Ak sú na človeka odkázaní aj iní, najmä nezaopatrení príslušníci rodiny, je to takmer beznádejné. Minimálne výdavky na prežitie sa u nás pohybujú okolo 7.770,-Sk na dospelú osobu, čo je asi 195,- euro mesačne.

Dlho som sa snažila aj s pomocou ďalších kolegov v práci nájsť spoločné a rozumné riešenie s nadriadenými pracovníkmi. Márne. Možno že mnohí iní by sa už dávno na mojom mieste vzdali a so škrípaním zubov by trpeli ďalej. Niektorí by to riešili tak, že by naďalej len verejne nadávali na pomery a nechodili by k voľbám v presvedčení, že je to zbytočné, že bez ohľadu na ich výsledok sa u nás veci nepohnú k lepšiemu. Povedala som si, že ja touto cestou nepôjdem. Ak chceme niečo zmeniť, ak má byť svet, Európa a naša krajina v nej iná, musíme sa všetci o to pričiniť. Preto som tu teraz pred vami - pred ľuďmi, ktorí majú plnú dôveru, ale aj čestnú zodpovednosť pred svojimi voličmi. Všetci mi doma hovorili, že Európsky parlament je ten najdemokratickejší orgán v Európskej únii, lebo je volený priamo ľuďmi, európskymi občanmi.

Verím vám. Verím, že ma vypočujete a ako múdri ľudia pohnete prstom na obranu tých, ktorí vlastným nezavinením trpia. Moja snaha dokázať, že v "US Steel-Košice" sú porušované základné ľudské práva, bezpečnosť pri práci, zásady ochrany zdravia a hygieny zo strany zamestnávateľa, že tam dochádza k psychickým a dokonca aj fyzickým nátlakom, sa u vedenia korporácie nestretlo s pochopením. Ako keď hrach hádžete na stenu. Preto som dňa 2. júna 2004 o siedmej hodine ráno začala protestnú hladovku.

Obrovskou vzpruhou pre mňa boli prejavy sympatií a morálna podpora ľudí z celého Slovenska. Začala som tento ľudský protest sama od seba, ale skoro som zistila, že mnoho z tých, čo cítia so mnou, má rovnaký alebo podobný údel ako ja, že vlastne podporou, ktorú mi prejavujú, dávajú najavo, čo si myslia o pomeroch v krajine, že ich niečo podobné buď už postihlo, alebo skoro môže postihnúť. To mi vnuklo myšlienku, že by som sa mala lepšie zoznámiť so situáciou aj ďalších slovenských občanov, rozšíriť si rozhľad o ich názory a povedať si s nimi, čo sa dá urobiť, aby sme v podmienkach moderného sveta nemuseli živoriť, ale žiť ako ľudia s právom na dôstojnosť. Preto som sa vydala na cestu so skupinou blízkych podporovateľov. Dňa 1. augusta 2004 začal náš peší protestný pochod z Moldavy nad Bodvou ďalej Slovenskom s tým, že svoje poznatky a informácie od obyvateľov krajiny odovzdám vláde v Bratislave. Prešli sme takto peši 550 kilometrov. Vypočuli sme množstvo nárekov, videli beznádej mnohých dôchodcov a invalidných dôchodcov, zúfalosť mladých ľudí bez šance získať prácu, ľudí, ktorí hladujú bez vlastného zavinenia. Medzi nimi je aj veľa rómskych spoluobčanov.

Myslela som si spočiatku, že vláda nemá strach z pravdy, aj keď je krutá, že bude ochotná pozrieť sa nám do očí. Zostavili sme spoločné Memorandum - ako odkaz od obyvateľov pre vládu. Odpoveďou však bol nezáujem o nás. Preto 29. augusta 2004 o 20. hodine som ja a ďalší traja členovia nášho protestného pochodu vyhlásila znovu hladovku. Boli sme odhodlaní vydržať až dovtedy, kým sa nenájde prijateľné riešenie, čo sme predtým sľúbili mnohým spoluobčanom. 3. septembra 2004 nás prijal podpredseda vlády Slovenskej republiky pán Csáky. Stotožnil sa s nastolenými problémami, avšak nemohol nám sľúbiť nápravu. Vrcholom ignorancie však bolo to, keď Úrad vlády Slovenskej republiky odmietol poskytnúť elektrickú energiu lekárovi - MUDr. Jánovi Krekanovi z nadácie "Zdravá staroba", ktorý nás 13. septembra 2004 chcel zdravotne vyšetriť. Bolo to už pätnásty deň úplnej hladovky, ktorú sme naozaj dôsledne držali, a preto u niektorých z nás mohlo ísť už aj o život. Čo si mám o takom počínaní myslieť? Takmer ma napadá zrovnanie s nepriamym pokusom o vraždu.

Dňa 15. septembra sme ukončili hladovku pred Úradom vlády Slovenskej republiky v Bratislave. Potom sme sa rozhodli hľadať pravdu v Európskom parlamente. Do Bruselu sme sa vydali hneď, ako sa nám podarilo sústrediť nutné peniaze na cestu.

Sme tu, aby sme vás upozornili na zlú sociálnu situáciu v našej krajine, na porušovanie občianskych a sociálnych práv niektorými zamestnávateľmi, na svojvôľu manažnemtu korporácie "U.S. Steel Košice", na aroganciu našej vlády, na neúnosnosť sociálnych pomerov v jednej z členských krajín Európskej únie. Naši občania sú trestaní za to, že nedodržujú podmienky, ktoré má niekto iný vytvoriť, ale zatiaľ ich nevytvoril. Keď sú takto porušované základné ľudské práva, keď ľudia žijú v strachu zo zajtrajšieho dňa a prepadajú beznádeji, keď namiesto odstraňovania príčin zlých životných podmienok je vykonávaný rafinovaný nátlak hraničiaci takmer s odstraňovaním osôb, ktoré na to poukazujú, kto iný má za to niesť zodpovednosť, ak nie vláda? Nezamestnanosť sa u nás stáva trestom za neschopnosť vlády.

Sociálna podpora na Slovensku dosahuje 1.450,-Sk (okolo 37 euro). Reálna minimálna mzda 5.600,-Sk, teda okolo 140 euro. Ale ani reálne dôchodky (priemerne 5.300,-Sk, čo je okolo 133 euro) nepokryjú bežné výdavky na život. Priemerný minimálny nájom za byt a nadväzujúce najnutnejšie výdaje spojené s vodou, elektrinou a podobne (tzv. inkaso), tvoria u nás v malom nesúkromnom byte mesačne okolo 5000,- Sk, čo je zhruba 125,-euro. Výdavky na veľmi skromnú stravu zoberú mesačne okolo 2.200,-Sk (58 euro). Výdavky na lekára sú na jednu osobu približne 500,- Sk (12,50 euro), cesta za lekárom takých 50-60,- Sk (1,50 euro). To celkom dáva tých asi 7.770,- Sk (195 euro), ktoré som spomenula na začiatku. Je to naozaj minimálna suma na veľmi skromné prežitie.

Verte mi, že nám nejde o prepych či luxus. My chceme len to, aby sme mali prostriedky na aspoň skromný život. Naše deti, pravda, potrebujú viac - aspoň to základné vzdelanie. A kde máme na to vziať? Či my na Slovensku sme iní ľudia, ako v druhých štátoch Európskej únie?

Prišli sme k vám nie z rozmaru, ale z núdze. Ak sa však budete na nás obracať tak, ako jedna vážená slovenská pani poslankyňa, a to dokonca z výboru pre práva žien a rovnaké príležitosti, ktorá so mnou hovorila po anglicky a po francúzsky namiesto slovenčiny, potom pochopím, že ani tu nie sme na správnej adrese. Poraďte nám však, prosím, kde inde sa máme obrátiť, ak nie k vám?

Veľký mysliteľ povedal, že keď sú porušované práva jedného človeka, sú porušované práva všetkých ľudí. A v jednej peknej slovenskej piesni sa spieva, že "kto za pravdu horí svätej obeti, kto za ľudské právo život posvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní." Neželám si nič viac, ako to, aby sme našli vo vás tých, komu patria slová tejto piesne, ktoré vyšli zo srdca nášho ľudu.



Ďakujem vám za pozornosť.



Poznámka:



V závere zasadnutia poslanci prijali petíciu nazvanú v angličtine "Right to live with dignity" (Právo žiť dôstojný život) a preklad jej plného znenia do slovenčiny pripravujeme na zverejnenie.