.. Preto sa musíme dokázať odosobniť od zverstiev ktoré žiadny človek nemôže podporovať ani s nimi súhlasiť a ďalej musíme rozhodne odmietnuť spájanie otázky holokaustu s kritikou politiky Izraela, alebo židovských organizácií po II. sv. vojne. Za tohoto predpokladu sa môžeme objektívne zamyslieť nad blízkovýchodným dianím.

Niet pochýb, že Izrael má v USA silné lobby, v súčasnosti v Spojených štátoch amerických funguje viac ako 50 židovských organizácií, ktoré priamo alebo nepriamo lobujú za izraelský štát. Vplyv Izraela je síce známy fenomén, jeho podiel na vnútornej i zahraničnej politike USA sa podceňuje. Je ťažké pripustiť závislosť svetového impéria na takom malom národe, akým židovský národ je.

Diskusia na túto tému, ako aj všeobecne na tému sily židovských organizácií – ako ekonomických, tak i „občianskych“ a iných mimovládnych a náboženských spoločenstiev je ťažká, ak sa niekto na ňu podujme zrejme sa dočká nálepky antisemitizmu alebo sympatizanta s terorizmom. Preto takáto diskusia sa v súčasnosti odsúva do vedeckých, politologických a iných - avšak neverejných kruhov.

Židovská lobby dnes dokáže zo života urobiť „peklo“ tým, ktorí sa odvážia hovoriť o rozsahu jej vplyvu v USA a iných krajinách. Napriek tomu stále existuje niekoľko statočných, ako napríklad John Mearsheimer (profesor politických vied a koordinátor programu medzinárodnej bezpečnostnej politiky na Chicagskej univerzite) a Stephen Walt (profesor medzinárodných vzťahov a akademický dekan Harvardskej univerzity) v USA, ktorí chcú o tejto téme rozprávať. V marci 2006 napísali článok s názvom „Izraelská lobby“, v ktorej položili otázku ohľadne americkej angažovanosti na Blízkom východe. Nižšie prinášame časť tohto článku:

„Izrael obdrží každý rok okolo 3 biliónov dolárov, zhruba jedna pätina pochádza z podporných programov iných krajín, navyše dostane okolo 500 amerických dolárov ročne za pre každého Izraelčana. Táto veľkorysosť je špeciálne pozoruhodná odkedy je Izrael zdravým priemyselným štátom s príjmami na obyvateľa porovnateľnými s Južnou Kóreou alebo Španielskom.

Ostatní recipienti dostávajú svoje peniaze v štvrťročných splátkach, Izrael však dostáva celú sumu na začiatku každého fiškálneho roku čo samotné umožňuje ďalšie hospodárenie s týmito prostriedkami. Väčšina príjemcov v rámci podpory pre vojenské ciele je zaviazaných spotrebovať všetky prostriedky v USA, Izrael však má povolené využiť okolo 25 % na podporu vlastného zbrojného priemyslu. Jedná sa o jediného prijímateľa podpory, ktorý nemusí predkladať podklady ako spotreboval finančné prostriedky v rámci podpory čo v podstate znamená, že je nemožné zabrániť použitiu financií na ciele, proti ktorým sú USA, ako napríklad výstavbu osídlení na Západnom brehu. Navyše USA poskytla Izraelu takmer 3 bilióny dolárov na vývoj zbraňových systémov a dala mu prístup k takým supertajným systémom ako napríklad vrtuľníkom Blackhawk a lietadlám F-16. V konečnom dôsledku USA poskytlo Izraelu prístup (aj keď to spravodajské štruktúry popierajú) k informáciám o členoch NATO a zatvára oči nad izraelským zaobstarávaním jadrových zbraní.“ Nesmieme opomenúť ani infiltráciu izraelskej tajnej služby MOSAD do štruktúr tajných služieb USA (a iných štátov – ako spojencov, tak i nepriateľov). Len pred necelým rokom na verejnosť prenikli správy o odhalení tajného agenta MOSAD-u v americkej CIA.

Izraelské spojenie

John Mearsheimer a Stephen Walt nie sú anti-semitistami ani nie sú neinformovanými jednotlivcami. To čo hovoria je, že USA svojou politikou na Blízkom východe presadzujú záujmy Izraela čo je v konečnom dôsledku často v rozpore s deklarovanými i skutočnými záujmami USA.

Už vieme, že akonáhle prišla Bushova administratíva k moci, začala sa obzerať po zdôvodnení invázie do Iraku. Využila každý možný propagandistický nástroj s cieľom presvedčiť OSN, aby schválila inváziu do Iraku. Keď sa jej toto nepodarilo, uskutočnila inváziu aj bez súhlasu OSN. Ľudia tlačili USA do invázie, takzvaní Neo-Cons boli na čele rozširovania dezinformácií v každom možnom smere a oblasti. Aby sme však pochopili časť ich agendy musíme sa vrátiť do roku 1996.

V roku 1996 novozvolený premiér Izraela Benjamin Netanyahu splnomocnil študijnú skupinu nazvanú „Study Group on a New Israeli Strategy Toward 2000“ aby vypracovala pre nadchádzajúce dekády stratégiu pre Izrael. Inštitút pre Pokrokové stratégie a politické štúdie (The Institute for Advanced Strategic and Political Studies), ktorého členom boli aj Richard Perle, James Colbert, Charles Fairbanks, Douglas Feith, Robert Loewenberg, David Wurmser, a Meyrav Wurmser, vypracoval Izraelskú stratégiu nazvanú „Čistý zlom: Nová stratégia pre zabezpečenie kráľovstva“ (A Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm). Dokument obsahuje šesť listov odporúčaní pre premiéra, niekoľko najdôležitejších odporúčaní je uvedených nižšie:

Musíme sa štyri roky venovať mieru vychádzajúcemu z Blízkeho východu. My v Izraeli nemôžeme vo svete vystupovať ako nevinný vo svete, ktorý nie je nevinným. Mier je závislý od charakteru a správania sa našich nepriateľov. Žijeme v nebezpečnom susedstve s krehkými krajinami a horkými rivalitami. Ukazovaním morálnej rozpoltenosti medzi úsilím vybudovať Židovský štát a túžbou zničiť ho predajom „zeme za mier“ sa nezabezpečí „mier“. Naša požiadavka na zem – do ktorej sme vkladali naše nádeje 2 000 rokov – je legitímna a ušľachtilá. Nie je to mimo našich vlastných síl, bez ohľadu na to koľko priznáme, aby sme jednostranne dosiahli mier. Jedine bezpodmienečná akceptácia našich práv Arabmi, najmä v ich teritóriách, „mier za mier“ je pevným základom pre budúcnosť.

Sýria si voči Izraelu nárokuje Libanonskú pôdu. Efektívnym prístupom, s ktorým by dokázali sympatizovať aj Američania, by bolo keby sa Izrael zmocnil strategickej iniciatívy pozdĺž svojej severnej hranice obsadením Hizballahu, Sýrie a Iránu ako ústrednými vinníkmi agresie v Libanone, vrátane:

- napadnutia sýrskych drogových financií a falšovania infraštruktúry v Libanone, ktoré sa zameriavajú na Razi Qanan.

- súbežne so správaním Sýrie založiť precedens, že teritórium Sýrie nie je imúnne pred útokom vychádzajúcim z Libanonu vykonanom izraelskými silami.

- úder na vojenské ciele Sýrie v Libanone, a v prípade, že by sa to ukázalo neefektívne, udrieť na vybrané ciele priamo v Sýrii.

Úzko spolupracovať s Tureckom a Jordánskom s cieľom destabilizácie a zníženia najnebezpečnejších hrozieb. Toto znamená čistý zlom zo sloganu „všeobecný mier“ (comprehensive peace) na tradičný koncept strategicky založenej rovnováhy síl.

Zmena vzťahov s Palestínčanmi, vrátane presadzovania práva na pokračovanie v stíhaní v rámci sebaobrany na celom území Palestíny a pestovaní alternatív k Arafatovmu exkluzívne silnému palestínskemu spoločenstvu.

Vzhľadom k povahe režimu v Damašku je prirodzené a morálne, že Izrael opustil slogan „všeobecný mier“ a pohol sa k ovládnutiu Sýrie, pritiahnutím pozornosti na jej zbrane a program hromadného ničenia a odmietnutím programu „land for peace“ vzťahujúceho sa na Golandské výšiny.

Izrael môže formovať svoje strategické prostredie, v spolupráci s Tureckom a Jordánskom, oslabením, ovládnutím, a dokonca aj rozdrtením Sýrie. Táto snaha sa môže zamerať aj na odstránenie Saddama Husseina v Iraku – dôležitého Izraelského cieľa - ako spôsobu, ktorým zabránime regionálnym ambíciám Sýrie. Jordánsko nedávno čelilo sýrskym regionálnym ambíciám pri návrhu obnovy Hashemitského kráľovstva v Iraku. Toto odštartovalo Jordánsko-Sýrsku rivalitu, na ktorú odpovedal Asad úsilím destabilizovať Jordánske Hashemitské kráľovstvo, vrátane infiltrácií tajných služieb do jeho štruktúr. Sýria prednedávnom signalizovala že spolu s Iránom by radšej preferovala slabého, no ťažko preživšieho Saddama, len aby podkopala a pokorila Jordánsko a jeho úsilie o odstránenie Saddáma.

Poznámka prekladateľa: ‚Jordánsko mnohé arabské krajiny odsudzujú za jeho zmierlivý postoj k Izraelu a nevedia mu odpustiť, že po II. sv. vojne, keď malo možnosť úplne zničiť Izrael, sa Jordnásko uspokojilo s anektovaním Západného brehu Jordánu, ktorý vtedy pripojilo k svojmu územiu. Zmarilo tak historickú možnosť Arabov, ktorá sa viac neopakovala a pravdepodobne už ani nezopakuje.’

Je zaujímavé poukázať na fakt, že množstvo spoluautorov tohto strategického dokumentu sú americkými židmi a nie Izraelcami.