.. V posledný mesiacoch prezident Hugo Chavez začal jednoznačne obhajovať socializmus, značiaci významný rozvoj tak pre Bolivarskú Revolúciu v tejto krajine ako aj pre širšie medzinárodné hnutie.

Neexistujú žiadne pochybnosti, že vláda Spojených štátov chápe význam súčasného smerovania procesu vo Venezuele. Krajina bohatá na ropu s radikálnou anti-imperialistickou vládou, ktorá opakovane získala neodškriepiteľne demokratický mandát a teraz obhajuje socializmus - vláda v Karakase nastoľuje najvážnejšiu „hrozbu dobrého príkladu“ od kubánskej revolúcie v roku 1959. Chavez ako by si doberal Strýčka Sama pre jeho historický neúspech v snahe zničiť a úplne izolovať Kubu, chváli sa teraz svojim blízkym priateľstvom s Fidelom Castrom, pozývajúc tisícky kubánskych lekárov do Venezuely a dodávajúc karibskému ostrovu bez zásob energie ropu za nízke ceny.

Je trochu prekvapujúce, vzhľadom na znovu povzbudenú Bolivársku vládu a stále viac demoralizovanú opozíciu, že sa opakovane objavili varovania pred pokusmi zavraždiť venezuelského prezidenta. Chavez riešil situáciu hrozbou, oznámiac vo svojej rozhlasovej show Alo Presidente, že „venezuelský ľud zastaví do kvapky dodávky ropy do USA, ak sa objaví nejaký pokus o atentát na mňa“ (Bloomberg, 5. marec 2005).

Zatiaľ čo napína ropné svaly v snahe odradiť USA od svojej fyzickej likvidácie, zotrváva Chavez v ideologickej ofenzíve:

„Som presvedčený a myslím, že toto presvedčenie mi zostane do konca môjho života, že cestou k novému, lepšiemu a prijateľnému svetu nie je kapitalizmus, ale že cestou je socializmus.“ (Alo Presidente, 27. február 2005)

Globálne hnutie za sociálnu spravodlivosť musí brať vážne pokračujúce hrozby proti Bolivarskému procesu vo Venezuele. Veľká časť ľavice sa pôvodne stránila Chaveza, označujúc ho rôznorodo za Bonapartistu, reformátora či vodcu.

Zvrat pri pokuse o prevrat proti Chavezovi v apríli 2002 zmenil tento sektársky prístup k lepšiemu, ale zostáva vykonať ešte veľa práce pri budovaní vzťahov solidarity. Viac než len brániť právo Venezuely na seba určenie, treba vážne pokročiť pri výzve „znovu-vynájsť“ socializmus.

Hnutie proti korporátnej globalizácii sa, dosť úspešne, vyhlo navrhnutiu akýchkoľvek špecifických riešení chorôb kapitalizmu, vyvarujúc sa ale aj klasickému „príbehu“ ľavice, že kapitalizmus by mal byť na svetovej scéne nahradený socializmom alebo komunizmom. Politický pluralizmus sa stal sloganom pre Svetové sociálne fórum (WSF) a jeho hlavných usporiadateľov; čo by sme mohli iste rozumieť ako zdravú a pochopiteľnú reakciu na neprávosti spáchané v mene socializmu počas 20. storočia.

Ale ak Kambodžské vražedné polia, ruské gulagy a nechutné byrokratické výsady a prehliadané vraždy pošpinili imidž socializmu, urobila to tiež sociálna demokracia – od šovinistickej zrady poznačenej podporou krviprelievania v prvej svetovej vojne až po imperiálne dobrodružstvo Tonyho Blaira v Iraku – systematicky sklamávala a zrádzala pracujúci ľud a pokrokové sily, ktoré bojovali za spoločenské zmeny.

Tento neúspech ľavice umožnil triumfovať pravici, ktorá je od pádu Berlínskeho múru a „skutočne existujúceho socializmu“ už 15 rokov v ofenzíve a agresívne implementovala neo-liberálne „reformy“ globálne, jednak prostredníctvom WTO a ekonomického vydierania, ale aj pomocou riadených striel a „zmien režimov“. Preto Bolivarská revolúcia spolu s ďalšími vibrujúcimi sociálnymi hnutiami v Latinskej Amerike a globálny odpor proti vojne a okupácii na Blízkom Východe predstavujú vítanú a oneskorenú výzvu pre Impérium.

Venezuela bola pravdepodobne posledným miestom, kde zástancovia kapitalistickej hegemónie očakávali, že uvidia svoj perspektívny začiatok. Počas 70-tych a väčšiny 80-tych rokov bola Venezuela chválená ako stabilná demokracia na kontinente poznačenom partizánskymi povstaniami, štátnymi prevratmi a brutálnymi pravicovými diktatúrami. Starý režim v Karakase sa v skutočnosti začal trieštiť už v roku 1989, v tom istom roku, ako padol berlínsky múr. Kým masaker na Námestí nebeského pokoja z toho roku je celosvetovo pripomínaný, Caracazo je takmer neznáme; vo februári 1989 bolo krvavo potlačené povstanie proti prísnym neo-liberálnym opatreniam a venezuelskou políciou a armádou boli zabité stovky ľudí.

Táto skúsenosť urýchlila plány rebelantskej skupiny mladých armádnych dôstojníkov a v roku 1992 Colonel Chavez viedol neúspešné vojensko-občianske povstanie. Televíziou vysielané vyhlásenie Chaveza o kapitulácii v roku 1992 ho katapultovalo u národa do výšin a o šesť rokov vyhral už vo voľbách.

Ako bolo spomenuté, Chavez a Bolivarská revolúcia boli pôvodne podceňované väčšinou ľavice a niektorí sa obávali vplyvu tohto vodcu na Svetové Sociálne Fórum. Na tohtoročnom zhromaždení v Porto Alegre bol však Chavez jednoznačne najpopulárnejšou osobou, jeho prítomnosť odhalila hlboký odpor voči miernemu postoju Lulu k diktátom MMF a kolaborácii s MMF.

V skutočnosti musel Chavez zasahovať, aby utíšil skandovanie plného štadióna „Chavez si, Lula no!“ Pred tým istým davom urobil venezuelský vodca svoje najotvorenejšie ideologické prehlásenie:

„Musíme znovuobjaviť socializmus ako tézu, ako projekt a cestu, ale nový typ socializmu, humánny socializmus, ktorý dáva do popredia, nad všetko ostatné človeka a nie stroje alebo štát. To je debata, ktorú musíme propagovať vo svete a WSF je na to vhodným miestom.“

Dúfajme, že táto výzva bude povšimnutá a že debata začne čo najskôr. Porazenie imperializmu USA a rozvinutie životaschopných alternatív k neo-liberalizmu závisí od toho, ako sa postavíme k tejto kľúčovej výzve pre 21. storočie.

Zdroj / link
SevenOaksMag.com