..

POHĽAD DO HISTÓRIE

Venezuela má dnes veľmi premiešané obyvateľstvo. Obyvateľstvu dali základ tri zložky: pôvodní obyvatelia - indiáni, černosi privezení pred niekoľkými storočiami z Afriky ako otroci, a španielski dobyvatelia. Ekonomiku kontrolovali počas storočí Španieli, no medzirasové sobáše boli bežné, miešanci však nemohli zastávať politické funkcie. Rasové problémy preto dnes vo Venezuele neexistujú. Ale v najbohatšej vrstve spoločnosti je aj dnes výrazná prevaha belochov.

V r. 1945 Venezuela dosahovala negramotnosť 85%. V tom čase bola najväčším vývozcom ropy na svete. Väčšina národa však z toho nemala nič. Od roku 1958 sa prezidenti začali voliť demokraticky a aj keď dochádzalo k pokusom o prevraty, vždy sa im podarilo dovládnuť do konca ich funkčného obdobia. V dobe najväčšieho ropného rozmachu, keď sa Venezuela stala vďaka rope najbohatšou krajinou Južnej Ameriky paradoxne elita krajiny, ktorá ovládala politické strany, proces zlepšovania vzdelanosti národa zastavila. Verejný dlh narástol na 50% HDP, čo prinieslo kolaps ekonomiky, verejných služieb, zdravotníctva, školstva. Došlo k zníženiu príjmov na obyvateľa o takmer 50% za posledných 20 rokov. V roku 1973 bola negramotnosť „už len“ 14%. Priemerná školská dochádzka trvala v roku 1998 len 7 rokov.

Od polovice 70. rokov nestabilita trhu s ropou doviedla Venezuelu k recesii a tradičné demokratické strany neboli ochotné urobiť potrebné zmeny. Korupcia narástla do obrovských rozmerov. Voľby sa niesli v populistickom duchu u oboch najsilnejších politických strán.

V roku 1989 vláda čelila vysokej inflácii, obrovskému rozpočtovému deficitu a absencii finančných rezerv. Po dvoch mesiacoch novej vlády nastal menový kolaps. To prinútilo vládu zaviesť tvrdú menovú politiku a rozpočtové škrty, pre ktoré sa u obyvateľstva stala čoskoro nepopulárnou.

Hugo Chávez sa ako bývalý príslušník výsadkového vojska pokúsil vo 4.2. 1992 o vojenský prevrat. V tom čase bola celá spoločnosť šokovaná obrovskou korupciou a zadlžovaním štátu, ktoré sa vyšplhalo až na 50% HDP. Prevrat bol neúspešný, pri stretoch s armádov zahynulo 10 ľudí a Chávez sa dostal do väzenia. Už v novembri sa Caracas dožil ďalšieho pokusu o prevrat, keď sa bojovalo aj vo vzduchu. Medzi mrakodrapmi lietali stíhačky a prezidentský palác bol zbombardovaný. Na obranu prezidenta bola povolaná armáda a v stretoch zahynulo viac ako 100 ľudí.

V decembri 1993 bol zvolený za prezidenta Rafael Caldera. Ten však po 25 rokoch od svojho úspešného prezidentovania nemal šťastné obdobie. Po nástupe do funkcie zažil krach celého radu bánk, ktorý stál štát až 20% HDP.

V roku 1995 devaloval menu o 70% a situácia v krajine sa stále prudko zhoršovala. V roku 1996 zaviedla vláda ďalšie drastické opatrenia, medzi nimi aj zvýšenie cien plynu o 500%. Krajina upadla do veľkej recesie. (Z ktorej dnes často obviňujú Cháveza, ktorý tieto problémy zdedil.) Na konci roku 1998 viac ako 3 venezuelskej populácie žilo pod hranicou chudoby. Vzostup zaznamenala kriminalita, pašovanie, obchod s drogami, kolumbijské guerily rozšírili svoje pôsobenie aj na územie Venezuely. Nič z toho sa už nezopakovalo za Cháveza, s výnimkou násilia počas dvoch dní v r.2000, kedy bol počas prevratu väznený.

Po dvoch rokoch bol Chávez omilostený. Začal sa angažovať v politike. Založil Movimiento Bolivariano Revolutionario ktoré v roku 1997 transformoval na ľavicovú politickú stranu Movimiento Quinta República (MVR) - Hnutie za piatu republiku.

PREZIDENTSKÉ VOĽBY 1998

4. februára 1998 bol s 56% hlasov zvolený za prezidenta Venezuely. Získal najväčšiu väčšinu hlasov v prezidentských voľbách v krajine počas posledných 4 desaťročí svojím programom zameranom proti korupcii a na odstraňovanie chudoby. Porazil dve politické strany, ktoré sa striedali pri moci v krajine od roku 1958 – liberálov a konzervatívcov.

Od nástupu do funkcie sa v krajine snaží zavádzať sociálny program, ktorý nazýva bolívarizmus, pomenovaný podľa vo Venezuele narodeného juhoamerického bojovníka, ktorý oslobodil spod nadvlády Španielska veľkú časť Južnej Ameriky, z ktorej vznikli dnešné štáty: Venezuela, Kolumbia, Ekvádor, Peru, Panama a Bolívia. Preto ho v týchto krajinách volajú jednoducho „El Libertator“ – osloboditeľ.

Krátko po nástupe do funkcie vyhlásil prezident referendum, ktorým obyvatelia odsúhlasili parlamentu práce na zmene Ústavy.

Zákony priniesli silný dohľad štátu nad produkciou ropy, ako hlavného zdroja príjmov štátu, ukladajú povinnosť médiám objektívne a nestranne informovať vo svojom spravodajstve a prinášajú pozemkovú reformu. Priniesli programy vzdelávania a bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre najchudobnejších.

Až 80 % všetkej pôdy krajiny bolo v r.1998 v rukách 5 % jej obyvateľov. Často napriek tomu, že ju nevlastnili ani nemali riadnu zmluvu o prenájme od štátu. Len 4% plochy krajiny bolo v r. 1998 kultivovanej. Niektoré základné plodiny a potraviny sa preto do krajiny musia dovážať.

Veľkostatkári nemajú záujem na jej efektívnom využívaní. Viac môžu získať pri finančných špekuláciách a investovaní prostredníctvom finančných inštitúcií. Podiel pôdohospodárstva na HDP krajiny tvorí 5 %. Väčšina roľníkov bola pritom bez pôdy a mala problém uživiť svoju rodinu.

Pozemková reforma priniesla roľníkom - bezemkom možnosť získať pôdu, ktorú malo doteraz v správe niekoľko veľkostatkárskych. Roľníci ju môžu získať zdarma pri združení do družstiev, spolu s finančnou podporou na štart hospodárstva. Pre roľníkov je pôda všetkým. Netreba preto zdôrazňovať, za aký pokrok družstvá považujú.

Venezuelský zväz zamestnávateľov FEDECAMERAS, obe politické strany, cirkevný predstavitelia i najbohatšia vrstva krajiny sa postavili do ostrej opozície voči Chavézovej sociálnej politike a proti reformám.

ÚSTAVA A REFERENDUM

Nová Ústava bola schválená v ďalšom referende a vstúpila do platnosti v decembri 1999. To znamenalo rozsiahle zmeny, napr. dvojkomorový Kongres sa zmenil na jednokomorové Národné zhromaždenie. Prezident sa volí priamo na 6-ročné obdobie a raz môže byť opätovne zvolený hneď v nasledujúcom volebnom období do tejto funkcie.

Zavádza aj možnosť konania referenda o zotrvaní prezidenta vo funkcii po uplynutí polovice jeho volebného obdobia. Takúto klauzulu neobsahuje žiadna z demokratických ústav západných krajín. Po prijatí novej ústavy o tejto otázke vyhlásil prezident referendum o tom, či si občania želajú jeho odvolanie na 15.8.2000 . Krátko na to sa ulice zaplnili sprejerskými nápismi „Chávez NO seva!“ – Chávez NE odíde! (čím nabádali voličov odpovedať „NIE“ v referende)

Podľa Ústavy prijatej v roku 1999 by sa za ukončenie Chávezovej vlády muselo vysloviť viac ako 3,8 milióna zo 14 miliónov oprávnených voličov (Viac, ako ho zvolilo do funkcie.) a títo by museli získať v referende väčšinu. Voľby by sa boli uskutočnili do 30 dní od referenda.

„Jasná väčšina podporila vládu prezidenta Cháveza, “ vyhlásil bývalý americký prezident a nositeľ Nobelovej ceny Jimi Carter. Moderné hlasovacie zariadenia s dotykovou obrazovkou od firmy Smartmatic z Floridy pracovali bezchybne. Americkým novinárom J. Carter povedal, že vodcovia opozície boli na pozorovateľov „extrémne nahnevaní. Ich tváre boli úplne biele.“ A výsledok referenda oficiálne odmietli.

Viac ako 58 percent (4 991 483 hlasov) hlasovalo za zotrvanie Cháveza vo funkcii, kým necelých 42 percent (3 576 517 hlasov) požadovalo jeho okamžitý odchod.

V prezidentskej funkcii má byť do roku 2006.

ROPA

Asi 50% HDP má na pleciach priemysel. Najmä ropný. Ten je z väčšej časti v rukách štátu. Znárodnený nebol za Cháveza, ale spolu s hutníctvom, už za prezidentovania Carlosa Andrésa Péresa v rokoch 1974-79. V roku 1981 predstavovala ropa 95% exportu krajiny.

Septembrové dodávky na ľahkú americkú ropu klesli o 53 centov na 46,05 dolára za barel po tom, čo venezuelský prezident Hugo Chavez "prežil" referendum o jeho odvolaní z funkcie.

Minimálna mesačná mzda zaručovaná vládou bola už v roku 2000 asi 200 USD (zdroj: Lonely Planet) - 8689 ,-Sk (kurz NBS 15.6.2000: 43,446 SK / 1 USD).

Poznámka: 31.9.2005 informovali predstavitelia tripartity, že sa dohodli na zvýšení minimálnej mzdy na Slovensku na 6500 ,-Sk.

Keď v apríli 2001 vyzval prezident vytvoriť na svoju podporu „milión bolivarských krúžkov“, odpovedali mu nadšene desaťtisíce Venezuelčanov. V skupinách po sedem až pätnásť ľudí diskutovali v uliciach, štvrtiach, barriadách (barakových predmestiach) o budúcnosti, o svojich životoch, o základných potrebách a svoje návrhy hlásili príslušným úradom. ,,Len takto sa dá dosiahnuť, aby finančné prostriedky prišli na miesto určenia, a to rýchlo,“ objasňujú nám v Koordinačnom centre bolivarských krúžkov v municípiu Sucre na východnom okraji Caracasu. ,,Kedysi pár politikov riadilo osud celého mesta výlučne vo vlastnom záujme.“ Štát už začal prideľovať na predložené projekty značné obnosy, a to prostredníctvom príslušných inštitúcií: Ľudová banka, Ženská banka, Fond pre rozvoj malých podnikov, Medzivládny fond pre decentralizáciu (Fides) atď.

Po poklese cien ropy následkom teroristických útokov 11. septembra 2001 boli potrebné cesty prezidenta Cháveza do Európy, Alžírska, Líbye, Saudskej Arábie, Iránu a Ruska, dokonca i do Iraku, ako aj aktivity Alí Rodrígueza, venezuelského sekretára OPEC, aby sa v dôsledku dohovoreného zníženia ťažby ropy stabilizovala jej cena.

Asi 60% exportu ropy z Venezuely smeruje dnes do USA. Je to 13% celkového importu ropy USA.

PREVRAT 13.4.2002

13. novembra 2001 podpísal zákon o pôde, zákon o rybolove a zákon o rope. Na protest proti týmto „zásahom do slobody trhu“ vyhlásila 10. decembra organizácia zamestnávateľov Fedecámaras, ktorú vedie Pedro Carmona, generálny štrajk. Podporili ho všetky masmédiá a aj Konfederácia venezuelských robotníkov (CVT). Táto skorumpovaná organizácia v minulosti vyjednávala so zamestnávateľmi kolektívne zmluvy. Súčasná vláda upiera jej generálnemu sekretárovi, sociálnemu demokratovi Carlosovi Ortegovi, akékoľvek právo zastupovať robotníkov. Vlani v októbri sa vyhlásil za víťaza volieb nového vedenia odborov napriek tomu, že voľby sprevádzali násilnosti a podvody. 2.marca 2002 tento „robotnícky funkcionár“ stískal ruku továrnikovi Carmonovi a pred zástupcami katolíckej cirkvi ako svedkami s ním podpísal Národnú zmluvu o vláde, ktorej predmetom je ,,demokratická a ústavná výmena prezidenta“.

Štrajkujúci žiadali vypísanie predčasných volieb. V snahe o odvolanie štrajku ktorý mal výrazne poškodiť ekonomiku vláda zvýšila minimálnu mzdu v krajine o 20%.

Štrajk vyhlásili zamestnávatelia združení v FEDECAMERAS. Tí zatvorili svoje podniky a robotníci nemohli nastúpiť do práce. Samozrejme, že ich hneď započítali médiá do počtu štrajkujúcich.

Väčším problémom však bolo vyhlásenie štrajku štátnou ropnou spoločnosťou Petroleos de Venezuela (PDVSA).

Ak sa pred asi dvadsiatimi rokmi 75 percent zisku odvádzalo štátu (25 % ostalo podniku), dnes si firma necháva 70 percent a štátu ostáva 30. Prezident preto vymenoval za nového prezidenta ropnej spoločnosti Gastóna Parru a dosadil aj nové vedenie.

Nakoľko príjmy z ropy tvorili v tom čase asi 50% HDP, išlo o tvrdý úder s cieľom ponoriť ekonomiku do hlbokej krízy bez ohľadu na obyvateľov. V dôsledku „štrajku“ prichádza ekonomika o 50 miliónov dolárov denne. Manažéri odmietli odísť z vedenia, postavili sa tak proti rozhodnutiu vlastníka podniku, ktorým je štát. „Štrajk“ má v tomto podniku rovnakú podobu ako inde: vyhlásili ho najvyšší manažéri, kapitáni tankerov a administratívni pracovníci, nie robotníci „na pľaci“. V dôsledku „štrajku“ prichádzala ekonomika o 50 miliónov dolárov denne.

11. apríla 2002 sa protichávezovskí demonštranti vydali na cestu k PDVSA, v snahe podporiť vedenie spoločnosti. Odtiaľ bol sprievod presmerovaný k prezidentskému palácu Miraflores. Tu sa na obranu prezidenta chaoticky zbehli prestavitelia družstiev, krúžkov a chudoby.

Oba hlavné denníky, Universal a Nacional sa rovnako ako televízne stanice Gustava Cisnerosa a CNN nijako nepokúšali zamaskovať svoju priamočiaru podporu opozície. Nebrali pritom na zreteľ, že spravodajstvo má byť z duchu novinárskej etiky nestranné a vyvážené.

Došlo k provokáciám, streľbe, bol použitý slzný plyn v snahe zabrániť stretu dvoch nepriateľských táborov. Armádu prezident nenasadil. Chávez bol uväznený bez boja, lebo nechcel pripustiť krvyprelievanie. Opozícia tvrdí, že podal rezignáciu. Chávez toto dodnes odmieta.

O 18:00 hod. oznámil "počtom obetí zhrozený" generál Efraín Vasquez Velasco, že armáda nebude poslúchať prezidenta. Už pred pár hodinami tak urobilo skoro celé velenie Národnej gardy. A nadránom o 3:15 hod. čítal generál Lucas Rincón posledné komuniké: „Za takých okolností sme požiadali prezidenta republiky, aby podal demisiu. Prijal to.“ V priebehu nasledujúcich tridsiatich šiestich hodín sa táto správa čítala v televízii každých dvadsať minút.

Počas puču bol Chávez zosadený vďaka zrade najvyšších predstaviteľov armády, ktorí sa pridali na stranu malej opozície vedenej Zväzom zamestnávateľov a skorumpovanými predstaviteľmi odborových zväzov za podpory USA. Za dočasného prezidenta bol vymenovaný šéf FEDECAMERAS Pedro Carmona. Ten v novej vláde úplne vynechal ďalšie zložky opozície.

CARMONA:

• Rozpustil Národné zhromaždenie s prísľubom decembrových volieb
• Oznámil prezidentské voľby o jeden rok
• Vyhlásil za neplatnú novú ústavu prijatú Národným zhromaždením
• Prisľúbil návrat k dvojjkomorovému parlamentu z pred roku 1999
• Anuloval 49 zákonov prijatých Národným zhromaždením za prezidentovania Huga Cháveza, medzi nimi aj pozemkovú reformu a zákony o sociálnej a zdravotnej pomoci chudobným
• Znovuvymenoval prepusteného generála Guaicaipuro Lameda na post prezidenta PDVSA
• Odvolal sudcov Najvyššieho súdu
• Zastavil činnosť Úradu generálneho prokurátora
• Odvolal zvolených guvernérov štátov a starostov

Začalo sa prenasledovanie politických odporcov, členov bývalej Chávezovej exekutívy, ministrov. Po aktivitách Carmonu s úžasom aj časť opozície zistila, že to, čo považovali za autoritatívne riadenie štátu zo strany Cháveza bolo ničím v porovnaním s despotizmom Carmonovej vlády a vždy bolo v medziach zákona. Režim, ktorý s podporou USA Pedro Carmona vo Venezuele nastolil je učebnicovým príkladom diktatúry. Preto sa opozícia začala rýchlo zmenšovať.

Na vlnách Venevisión ukončil plukovník Julio Salas interview s novinárom Ibeyssom Pachecom so širokým úsmevom: „Mali sme v rukách veľkú zbraň - masmédiá. Keďže sa mi k tomu naskytuje možnosť - blahoželám vám.“

Juhoamerické štáty puč odsúdili a nového prezidenta neuznali. USA malo na situáciu iný pohľad ako juhoamerické štáty: U.S. government statements Preto sa spolu so Španielskom poponáhľali s gratuláciami novému prezidentovi. ( http://embajadausa.org.ve/wwwh1805.html )

Stačí, aby sa nejaká skupina ľudí označila za "občiansku spoločnosť" a získa tým právo zbaviť úradu demokraticky zvoleného prezidenta?

Ľud vyšiel do ulíc a žiadal si svojho – demokraticky zvoleného prezidenta späť. V krajine vypukli veľké demonštrácie. Väčšina médií vo Venezuele bola v rukách oligarchov. Preto informovali len o protichávezovských demonštráciách a o tom, že Chávez odstúpil z funkcie prezidenta. Vysielanie štátnej televízie bolo úplne zastavené.

Už 13. apríla okupovali stotisíce jeho prívržencov ulice a námestia celého štátu. Odpoludnia sa jeho Čestná garda vrátila do Miraflores a pomáhala niekoľkým ministrom znovu obsadiť prezidentskú kanceláriu.

Asi o 18:00 hod. sa asi 100.000 demonštrantov zhromaždilo pred prezidentským palácom.

Približne v tom istom čase sa pôvodná výsadkárska jednotka, z ktorej pochádzal Chávez rozhodla demonštrovať svojmu prezidentovi lojálnosť a dať tak príklad aj ostatným zložkám armády. Prevzala kontrolu nad prezidentským palácom a umožnila prácu Chávezovým ministrom. Ako sa informácie šírili po republike, postupne na stranu Cháveza prešla väčšina armády. Približne po 48 hodinách od uchopenia moci Carmona rezignoval a Chávez sa víťazoslávne vrátil do prezidentského paláca. Pedro Carmona ušiel do Kolumbie a traja generáli žiadali o azyl v USA.

Osmelení prehlásením armády, že tá sa nezapojí do riešenia situácie, sa predstavitelia prochávezovských krúžkov, družstiev a chudoby odvážili na obsadenie štyroch televíznych staníc, ktoré museli začať informovať o skutočnej situácii v Caracase. Niečo po polnoci na 14.4.2002 vyšlo oznámenie, že Chávez bol prepustený a vracia sa do prezidentského úradu. Davy pred Miraflores boli vo vytržení. Nikto nečakal, že sa nelegálneho prezidenta a vládu podarí zvrhnúť tak rýchlo.

Ráno o 4:00 hod. sa Chávez objavil pri svojom prvom prejave v televízii. Zažartoval si, že vedel, že sa vráti, ale nečakal, že tak skoro. Nemal vraj ani čas oddýchnuť si a napísať nejakú poéziu, ako dúfal.

"Musím rozmýšľať o mnohých veciach. A práve to som robil v týchto hodinách... A teraz som tu a som pripravený napraviť všetko to, čo napraviť treba." povedal Chávez krátko po návrate do prezidentského úradu.

Opozícia podcenila obyvateľov Venezuely, ktorí si Chávezove reformy cenia a to množstvo ľudí, ktoré stojí za svojím prezidentom. Ďalším faktorom bolo precenenie sily médií. Predpokladali, že celú Venezuelu presvedčia, že väčšina ľudu súhlasí s prevratom. Ľud sa však neobjektívnou televíziou nenechal oklamať. Ľudia sa informovali navzájom ústne i telefonicky. Väčšina národa, ktorá Chávezovými reformami získala, bola rozhorčená zrušením reforiem a protiústavným správaním sa samozvanej vlády.

Chávezovci hrdo po prevrate prehlásili, že médiá nie sú pre revolúciu nevyhnutné, pokiaľ ľudia neprestanú myslieť. Napriek tomu však zohralo významnú, ak nie rozhodujúcu úlohu obsadenie televíznych staníc a informovanie celej Venezuely o loajalite armádnych jednotiek Chávezovi a o obrovských demonštráciách a urýchlilo to návrat prezidenta.

ĎALŠÍ ŠTRAJK

Zmenšená opozícia, no stále intenzívnejšie podporovaná zo strany USA sa nevzdáva. Generálny štrajk v ropnom priemysle v  decembri 2002, januári a februári 2003 ochromil ekonomiku Venezuely. HDP krajiny kleslo podľa Centrálnej banky Venezuely v IV. Štvrťroku 2002 o 16,7% a v I. štvrťroku 2003 o 27,6%. Štrajk priniesol aj 20,7% mieru nezamestnanosti (v decembri bola na úrovni 15,7%).

Dňa 21.2.2003 bolo zavedené opatrenie, ktorým sa obmedzila voľná zmeniteľnosť venezuelskej meny. Účelom opatrenia bola ochrana ekonomiky pred vonkajšími pokusmi o jej rozvrátenie. Zabraňuje špekuláciám s národnou menou a obmedzuje únik kapitálu.

Chávez obviňuje USA z pokusov o jeho odstránenie, tie sa obávajú, že sociálna revolúcia sa rozšíri do viacerých juhoamerických krajín, v ktorých si obyvatelia začínajú uvedomovať, že historické spojenectvo a kooperácia (alebo skôr vazalstvo) s USA nepriniesli ich štátom nič dobré.

Venezuelský prezident Hugo Chávez napriek nevôli opozície a medzinárodných organizácií podpísal v decembri 2004 nový zákon, ktorý definuje povinnosti a zodpovednosť za rozhlasové a televízne vysielanie. Ukladá napr. objektívne informovať, ale aj nezvyšovať hlasitosť počas reklamného vysielania. Ukladá povinnosť umiestňovať logo TV do rohu obrazovky, obmedzuje reklamu na tabakové výrobky a alkohol a vysielanie programov, ktoré môžu mať negatívny vplyv na vývoj detí a mládeže počas dňa. Podporuje vysielanie pôvodnej venezuelskej tvorby.

"Môžeme povedať, že Venezuelčania sa začali oslobodzovať spod diktatúry súkromných médií," povedal Chávez počas svojho prejavu. Podľa neho je zákon veľmi potrebný, aby presadil vhodné programy pre deti na súkromných televíznych staniciach. Nový zákon určuje prísne pravidlá pre spravodajstvo o násilí a sexuálnych trestných činoch a povoľuje vláde, aby uložila vysoké pokuty alebo zrušila stanice, ktoré ustanovenia porušujú. Podobný zákon majú snáď všetky krajiny Európy.

JUŽNÁ AMERIKA

Chávez nadviazal hospodársku i politickú spoluprácu s Kubou a Fidelom Castrom. Kuba pomáha Venezuele napr. pri zlepšovaní zdavotníckej starostlivosti pomocou 10.000 lekárov, ktorí v krajine chýbajú. Venezuela jej to vracia napr. dodávkami ropy.

Hoci dosiahnuť väčšiu sociálnu rovnosť je v kapitalistickej spoločnosti extrémne ťažké, je len fér povedať, že Chávezove plány nemali dosť času na to, aby priniesli ovocie. Navyše zo zahraničia podporované dobre finančne zabezpečené opozičné skupiny robia všetko preto aby ekonomike a štátu čo najviac ublížili.

Chávez má šesťročný sociálny a ekonomický rozvojový plán na roky 2001-2007. Dobrý program však nestačí, ak človek nemá prostriedky na jeho uskutočnenie. Na uskutočnenie svojho plánu bude potrebovať Chávez predovšetkým správnych ľudí, oddaných pre myšlienky revolúcie, pracovitých, ktorí sa nenechajú znechutiť ani zastrašiť.

„Buďme slobodní, na ostatnom nezáleží.“ Vyhlásil Chávez na záver svojej návštevy v Porto Alegre, kde sa konalo medzinárodné sociálne fórum.

„Táto nie je ani socialistická, ani komunistická, lebo sa odohráva v rámci kapitalizmu, ale je radikálna a vyvoláva vážne zmeny ekonomického poriadku,“ vysvetľuje šéf prezidentskej kancelárie Rafael Vargas.

"Kapitalizmus privatizuje zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie," varuje Chávez na promócii 1600 študentov medicíny z celej Latinskej Ameriky na Kube. "My budujeme socializmus 21. storočia," dodal.

Venezuela a Kuba posilnili vojenské väzby a v apríli podpísali 50 obchodných dohôd, ktoré majú byť alternatívou voľného obchodu USA s krajinami Latinskej Ameriky. Krajiny sa tiež podieľajú na prevádzke latinskoamerickej televíznej siete Telesur, ktorá funguje od minulého mesiaca.

Venezuela iniciovala Zmluvu o transamerickej spolupráci ALBA, do ktorej sa zapojila aj Kuba a ďalšie juhoamerické krajiny o tom uvažujú. Je to alternatíva voči Free Trade Area of the Americas (FTAA), ktorou USA dodávajú svoje tovary do južnej ameriky bez cla a spôsobujú vážne problémy domácim producentom. Jej realizácia sa odkladala doteraz najmä kvôli odmietaniu zo strany Brazílie, ktorá sa nechce ekonomicky zviazať s USA.

v Uruguaji tohto roku začal po prísahe činnosť nový prezident Tabare Vasques, 64 ročný lekár, ktorý vyhral voľby v tejto krajine s 3,5 miliónmi obyvateľov. Jedným z prvých krokov nového prezidenta bolo obnovenie plnohodnotných diplomatických vzťahov s Kubou.

Tak sa teda k lídrom Venezuely, Brazílie a Argentíny, ktoré sú prívržencami "sociálneho štátu" pridružil aj Uruguaj.

Na manifestácii po inaugurácii bolo Montevideo plné ľudí, ktorí držali v rukách portréty Fidela Castra, Huga Chavesa a transparenty, ktoré vyzývali k zjednoteniu Latinskej Ameriky.

Nový uruguajský prezident povedal , že "nebudeme trpieť zasahovanie do záležitostí našej krajiny".

Je to jediný demokraticky zvolený prezident, ktorý odmietol iniciatívu USA na vytvorenie Celoamerickej zóny voľného obchodu (FTAA) a namiesto nej navrhol Americkú bolívarskú alternatívu (ALBA). Ako jediný kritizoval nedávne imperialistické dobrodružstvá USA a ako jediný ponúkol Kube pomocnú ruku, čím prakticky prelomil blokádu, ktorej tento ostrov podrobili Spojené štáty. Chávez navrhol založenie televíznej stanice Telesur (Televisión del Sur – Televízia Juhu), ktorá by vysielala v celom regióne a ktorá by prelomila monopol CNN. Tá už začala vysielať.

Krátko na to oznámili USA plán na zriadenie televíznej stanice zameranej na ovplyvňovanie verejnej mienky, ktorá by mala byť obdobou rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Popri mnohých ďalších integračných iniciatívach prišiel Chávez s myšlienkou vytvorenia spoločnosti PETROAMERICA, ktorá by združovala všetky verejné ropné spoločnosti na kontinente.

Chávez navrhol, aby sa vytvoril medzinárodný humanitárny fond ako náhrada za Medzinárodný menový fond.

REFORMY

Venezuelská spoločnosť je stále hlboko rozdelená. Musíme si uvedomiť, že tento konflikt je vo svojej podstate triednym konfliktom.

Ak má byť zachovaný sociálny zmier, Venezuela potrebuje triedny kompromis, založený na spravodlivejšom rozdeľovaní obrovského venezuelského bohatstva. Avšak súčasný globalizovaný svet robí dosiahnutie takéhoto kompromisu stále ťažším, pretože voľnotrhová súťaž stojí proti lokálnym riešeniam tohoto čoraz globálnejšieho problému.

V rokoch 2003-04 sa vo Venezuele takmer dva milióny osôb naučilo čítať a písať.

Časť z ropného bohatstva sa teraz vydáva na vzdelávanie a liečenie chudobných. Milión detí zo slumových mestečiek a najchudobnejších dedín má dnes zadarmo školu; 1,2 milióna dospelých analfabetov naučili čítať a písať; 250 000 deťom, ktorých spoločenské postavenie ich „bývalého režimu“ vylučovalo zo stredného stupňa školstva, teraz môžu študovať; do roka 2003 boli otvorené tri nové univerzity a do roka 2006 ich má byť hotových ďalších šesť.

Zákon o pôde už umožnil rozdelenie 2,2 milióna hektárov pôdy družstvám roľníkov bez pôdy. Do konca roka 2004 bolo medzi 116 899 rodín rozdelených 2.262.467 hektárov pôdy (2,47% plochy Venezuely).

Za takmer jeden a pol roka toho môže ešte veľa vykonať – dobrého i zlého. Záleží na uhle pohľadu. Milióny petrodolárov vlieva do financovania bezplatného zdravotníctva, školstva a sociálnych programov. Chávez tvrdí, že sa nenechá donútiť americkými neoliberálmi k ponechaniu osudu nemajetných napospas nemilosrdným trhovým mechanizmom.

Za posledné tri roky sa postavilo viac bytov pre chudobných ako za predchádzajúcich dvadsať a robotníci v štátnych službách dostali trojnásobné platy. (Ak by chcel niekto namietať, že také zvýšenie bolo môžné len ruka v ruke s infláciou uvádzame kurzy voči USD: 2001 – 1600 VEB / 1 USD, 2005 – 2144 VEB / USD. To znamená, že priemerné znehodnotenie meny oproti USD je 5%.)

Líbya udelila výročnú Cenu Muammara Kaddáfího za ľudské práva venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi. Vyslúžil si ju ako odporca imperializmu a obranca chudobných.

Miera nezamestnanosti v júni 2005 klesla na 11,8%. Oproti rovnakému obdobiu minulého roka klesla o 3,7%, kedy bola na úrovni 15,5%. Oznámil to 20.7.2005 Národný štatistický úrad (INE).

Ekonomika sa už pravdepodobne spamätala z dvoch politicky vyvolaných recesií v rokoch 2002 (pokus o prevrat) a 2003 (tri mesiace bojkotu manažmentu štátnej ropnej spoločnosti), vďaka ktorým klesol HDP o 8,9% a 7,7% oproti predchádzajúcemu roku. V roku 2004 stúpol HDP o 17, 9% a o 7,9% počas prvého štvrťroka 2005.

Zahraničné ropné spoločnosti, operujúce vo Venezuela, musia buď zaplatiť dane, ktoré dlžia, alebo z krajiny odísť. Minister energetiky a ťažby Rafael Ramiréz vyhlásil, že tieto dlžali štátu na daniach v máji 2005 až 1,54 mld. EURO.

Pokiaľ ide o zdravotníctvo, 10 000 kubánskych lekárov, ktorí boli vyslaní na pomoc krajine, spôsobilo premenu v chudobných oblastiach, kde bolo vytvorených 11 000 nových miestnych kliník. Rozpočet na zdravotníctvo sa strojnásobil. Len v roku 2004 sa uskutočnilo 5 miliónov bezplatných návštev u lekára.

Pridajme k tomu finančnú podporu pre drobných podnikateľov. Žiadny bývalý režim si zúboženosť chudobných ani len nevšimol.

Človeku nemôže ujsť, že tu nejde len o chudobných a bohatých, ale aj o farbu kože. Chavisti sú poväčšine tmaví, v čom sa odráža, že pochádzajú z otrokov a domorodcov. Zástupcovia opozície majú zväčša svetlú pokožku.

Dramatické opisy príbehov počas odovzdávania pôdy roľníkom: „Boj o pôdu vo Venezuele“ od: Maurice Lemoine ( Le Monde Diplomatique, říjen 2003 ) Český preklad na: http://www.blisty.cz/2004/2/12/art16945.html

OBRANA

Spojené štáty začali Cháveza spájať (bez dôkazov) s Ozbrojenými revolučnými silami Kolumbie FARC (ktoré považujú za teroristickú organizáciu) a obviňovať ho z financovania hnutia bolívijských pestovateľov koky, ktorí sa postavili proti plánom na úplné vyhubenie tejto rastliny a na privatizáciu zemného plynu a vody, z financovania Indiánov v Ekvádore, kde sa vláda Lucia Gutiérreza zmieta uprostred hlbokej sociálnej a politickej krízy a kde sa nevylučuje nastúpenie novej vlády bolívarskej ideológie.

V súvislosti s agresiou zo strany USA, prezident Venezuely Hugo Chaves previedol armádne rezervy /vojaci v civile/ pod svoje vlastné velenie, teda pod velenie Hlavného veliteľa ozbrojených síl, povedal to v programe venezuelskej televízie "Hallo, prezident". V programe ďalej spomenul, že toto riešenie bolo vyvolané hrozbou vtrhnutia do krajiny zo strany USA. Hugo Chaves ďalej povedal, že veliteľom rezervistov bol vymenovaný divízny generál Julio Kintero, ktorý bude zodpovedať za mobilizačné plány krajiny. Prezident vyjadril želanie, aby sa velenie armády zaoberalo rezervistami a pripravilo ich k boju na obranu krajiny.

Toto riešenie prezidenta krajiny je základnou časťou vojenského programu, ktorý vyhlásil pred rokom. Predpokladá vytvorenie celistvého systému obrany krajiny a zapojenie do nej všetkých obyvateľov Venezuely.

V súčasnosti je vo Venezuele asi 150 tisíc rezervistov. V najbližších rokoch chce tento počet Hugo Chaves zvýšiť na jeden milión.

Po jednej z najväčších prírodných katastrof v histórii - hurikáne Katrina v New Orleanse bola Venezuela jednou z prvých krajín, ktoré ponúkli pomoc USA. A USA ponuku prijali, predstavitelia USA však jedným dychom dodali, že ich politika voči Venezuele sa nemení. Venezuela vrámci pomoci dodá do USA ropu a ropné produkty, ktorých bol po hurikáne na celom svete nedostatok, kvôli výpadku rafinérií v Mexickom zálive. Podrobnosti o hurikáne tu.>>

Hugo Chávez demokraticky porazil celú bývalú vládnucu kliku – jej vládne i opozičné krídlo. Ak človek verí správam, ktoré o Venezuele podávajú hlavné médiá, musí mu vŕtať v hlave, ako to, že je Chávez ešte prezidentom.

Prezidentské voľby 3.12.2006:

3.12.2006, Hugo Chávez bol s približne s 23% náskokom opätovne zvolený za prezidenta Venezuely

Zdroje:

18.8.2005, Venezuela 2005 - cestopis

18.8.2004, Nepokoriteľný ochranca práv

12.10.2005, Kaddáfího cenu za ľudské práva dostal Hugo Chávez

20.7.2005, Unemployment Drops 3.7% in Venezuela (anglicky)

24.8.2004, Bushovi a ropným magnátom prevrat nevyšiel

18.8.2004, Akcie kopírujú cenový vývoj ropy

12-18.6.2005, Štátny prevrat vo Venezuele – úkažka, akou silnou zbraňou môžu byť masmédiá

Hugo Chavez - životopis (anglicky)

16.8.2004, Why He Crushed the Oligarchs (anglicky)

7.3.2005, Buďme slobodní, na ostatnom nezáleží

22.08.2005, Prezidenti ostro kritizovali politiku USA

18.5.2005, Kubánsko-venezuelskí podvratníci?

Riešenia Latinskej Ameriky

4.2.2005, Telenovela na život a na smrť