(pozri článok: Venezuela - revolúcia v priamom prenose).
Vďaka väčšine ropného priemyslu (ťažby i rafinérií) v rukách štátu má tento ceny palív pod kontrolou. Nemusíme dodávať, že od cien palív sa odvíjajú ceny všetkých ostatných tovarov a služieb. Stabilita cien palív hrá teda dôležitú rolu v stabilite ekonomiky a venezuelská vláda si to uvedomuje.
Rastúce ceny ropy a zemného plynu by mohli znamenať zvýšenie príjmov do rozpočtu štátov, ktoré ich exportujú. Tak je to v prípade Venezuely i Mexika.
Niekoľko ťažobných zariadení a refinérií v Mexickom zálive bolo zapavených a stále nepracujú na plný výkon. "Znamená to viac peňazí pre Chávezovu politiku a zníženie zahraničného dlhu," povedal Pablo Goldberg, šéf latinskoamerického oddelenia banky Merrill Lynch o tom, aké bude mať prínosy zvýšená cena ropy pre Venezuelu.
Väčšina juhoamerických štátov ponúkla USA pomoc po katastrofe spôsobenom hurikánom Katrina. Demokraticky zvolený prezident Venezuely - Hugo Chávez, ktorého sa malá opozícia so štedrou podporou USA pokúsili v roku 2002 zvrhnúť ponúkol američanom pomoc, ktorá im dnes najviac chýba - ropu. USA už avizovali, že pomoc príjmu, ale nebude to znamenať zmenu ich politiky voči Venezuele.
Pomoc Venezuely, ktorá by z vysokých cien mohla vyťažiť a namiesto toho sa rozhodla pomôcť američanom, označili niektorí za populistické gesto. Pre američanov však toto gesto bude znamenať dopravu do práce, naftu na kúrenie v charitatívnych organizáciách, nemocniciah, útulkoch pre tých, ktorí prišli o všetko a ktorým ich vlastná vláda s prekvapivou neochotou prišla na pomoc do zaplavených oblastí až niekoľko dní po katastrofe, keď už trpeli nedostatkom pitnej vody a potravín (pozri článok: Hurikán Katrina - kolaps v USA - chronológia udalostí, fotografie )
Ďalšie štáty nemôžu byť však také štedré. Bojujú s nespokojnosťou svojich obyvateľov, ktorí - vidiac príklade Venezuely, že život môže byť lepší aj v Južnej Amerike - vyžadujú sociálnu reformu.
Ekvádoru sa len minulý týždeň podarilo obnoviť ťažbu v plnej výške po dvoch týždňoch protestov. Štátu plynie z ťažby len 40% príjmov.
Protesty odvolali predstavitelia "ropných" provincií Orellana a Sucumbíos až potom, ako im vláda sľúbila 16% z príjmov z ropy na stavbu ciest v provinciách. Ekvádor i Bolívia majú k Venezuele ešte ďaleko. Nemajú k dispozícii dostatok rafinérií. Preto väčšina ropy sa z krajín odváža v surovom stave a dovážať sa musí benzín i nafta.
Ekvádor navyše pred pár týždňami musel vyhlásiť núdzový energetický stav kvôli rekordne nízkym hladinám vody v hydroelektrárňach, které produkujú až 70% energetickej spotreby krajiny.
Podobnú energetickú krízu zažila aj Bolívia, ktorá veľkú časť vyťaženého zemného plynu potrebuje k výrobe elektriny. Štát však nad ťažbou nemá kontrolu a spoločnosti sa snažia exportovať suroviny do zahraničia, kde ich môžu lepšie speňažiť. Obyvatelia sa aj tu vzbúrili proti politike vlády. Krajina má bohaté náleziská ropy i zemného plynu, napriek tomu je najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky.
O tri mesiace sa v Bolívii majú konať prezidentské voľby. Najvyššie šance na výhru má Evo Morales. Ťažba je teraz z väčšej časti v rukách nadnárodných firiem a obyvatelia z ťažby týchto stále lukratívnejších surovín nemajú takmer nič.
Ďalšími vývozcami ropy na kontinente je Mexiko, Kolumbia a Argentína. Chile a Peru tieto suroviny musia dovážať. Najmä im, ale aj Karibským krajinám už ponúkla Venezuela zmluvy o dodávkach ropy a ropných produktov za ceny nižšie ako trhové. Prvé rokovania prezidentov sa už uskutočnili a zdá sa, že spolupráca juhoamerických krajín nadobúda nový rozmer.
To všetko sa deje s veľkou nevôľou USA, ktoré v regióne s ľavicovými prezidentami a vládami zrejme natrvalo stráca pozície a prichádza o svoju lacnú surovinovú základňu.
