Počas februára 2003 prišlo pri demonštráciách proti korupcii a vláde o život 30 osôb. Vláda sa udržala pri moci. V októbri sa zintenzívnené protesty proti vláde vrátili do ulíc. Vládne sily usmrtili asi 80 demonštrantov. 17. októbra prezident Sánchez de Lozada odstúpil. Do prezidentského úradu sa dostal Carlos Mesa s prísľubom referenda o uhľovodíkových látkach (ropa, zemný plyn..). Referendum, konané 18.6. s nadšením ľud prijal a vyslovil sa za vytvorenie národných zdrojov ropy a zemného plynu. K zmenám sa však vtedajší prezident neodhodlal. 6.6.2005 kongres prijal jeho demisiu.
Demonštranti ochromili dopravu v krajine. Blokovali cesty, ktoré sú hlavnými dopravnými tepnami v krajine.
Jednoduché požiadavky demonštrantov sa šírili medzi ľud obrovskou rýchlosťou: „znárodniť bolívijské zásoby ropy a zemného plynu, aby sa zo ziskov z predaja ropy a plynu mohla zlepšiť životná úroveň, zdravotníctvo a vzdelávanie a odstránila sa chudoba“. Ďalšia požiadavka už poukazuje na evidentnú nerovnosť domorodého obyvateľstva: „zmeniť ústavu tak, aby dala rovnaké práva a možnosti indiánskemu obyvateľstvu Bolívie“.
Evo Moráles [vpravo] - prvý domorodý prezident Bolívie
Prezidentovi často vyčítajú, že obhajuje pestovateľov koky. Koka je pre juhoamerických indiánov už od predkolumbovských čias používanou plodinou, ktorá znižuje bolesti, zvyšuje sústredenie a udržiava bdelosť. Vo vysokých nadmorských výškach, kde väčšina indiánov žije, je dôležitým doplnkom dennej stravy. V prírodnom stave majú listu podobné účinky ako káva. Preto plodinu nemožno zakázať napriek tomu, že sa z nej dajú vyrobiť drogy. Podobne ako na Slovensku nie je zakázané pestovanie maku, aj keď sa mak dá použiť pre výrobu ópia. Bylinkový čaj z koky preto Morales zakazovať nemieni - ten sa legálne vyváža z Bolívie. Na druhej strane Morales deklaroval nekompromisný postup proti drogám a výrobe kokainu. Obviňovanie zo schvaľovania výroby drog je preto absolútne nemiestne a neobjektívne.
Otázka znárodnenia je vecou bezpečnosti celého regiónu. Rozdiely medzi indiánskym obyvateľstvom a smotánkou krajiny sa nedá nazvať už ani len priepastnou. Priepasť totiž má dno.
Politici bielej pleti ovládali krajinu od príchodu Španielov, počas koloniálnej nadvlády Španielska aj po získaní nezávislosti krajiny 6.8.1825. Časti elity sa zbavovali moci v krajine počas 189 násilných vojenských prevratov, nedokázali zmierniť obrovské napätie v spoločnosti a zmenšiť nerovnosti. Neodhodlali sa ani na väčšie zdanenie ropných a plynárenských spoločností. Od roku 2000 mala krajina už 5 prezidentov. Z nich dvoch – demokraticky zvolených vyhnal z úradu nespokojný ľud.
V júni 2005 priznal prezident Carlos Mesa, že si so situáciou nedokáže poradiť a ponúkol demisiu. Prezidentský úrad viedol v tom čase 19 mesiacov, od vtedy, ako sa ho vzdal jeho predchodca Gonzales Sanchez de Lozada po masových demonštráciách.
Protesty silneli aj po tom, ako bolívijský kongres zvýšil dane pre zahraničné ropné firmy. Firmy začali uprednostňovať vývoz zemného plynu do zahraničia pred predajom v Bolívii a navyše zvýšili jeho ceny pre bolívijský trh. Krajina bohatá na zemný plyn tak paradoxne začala trpieť jeho nedostatkom.
Štát si nedokázal poradiť so spoločnosťami, ktoré bezostyšne bohatli nie len na predaji v zahraničí, ale aj na chudobnom obyvateľstve Bolívie. Úrady nedokázali získať kontrolu nad cenami plynu v krajine. Demonštranti, unavení z neschopnosti vlády v boji s nadnárodnými spoločnosťami dospeli k jedinému záveru – znárodneniu.
„Chceme znárodniť plynárstvo, pretože to môže zaistiť budúcnosť naším deťom.“
Z viac ako pol miliardy latinoameričanov ich 100 mil. musí vystačiť s menej ako dolárom na deň. Podľa správy OSN o ľudskom rozvoji za rok 2005 je nerovnosť v príjmoch v Latinskej Amerike porovnateľná so subsaharskou Afrikou.
