Slobodan Miloševič, exprezident Juhoslávie
Séria neprirodzených úmrtí v Scheveningene, vyvoláva dojem politických vrážd ukrytých pred verejnosťou. Prvým mŕtvym bol v roku 1998 Milan Kovačevič. Nasledoval ho v júni 1999 Srb z Vukovaru Slavko Domanovič, ktorý údajne spáchal samovraždu obesením. Po Babičovi v pondelok, bola smrť Slobodana Miloševiča už štvrtá v poradí.
Dojem zaujatosti zvýšil tribunál vo februári, keď odmietol hospitalizáciu Miloševiča v Bakulevovom centre srdcovo-cievnej chirurgie v Moskve, kde sa už v minulosti liečil. Miloševičovi sa výrazne zhoršil zdravotný stav, ale trestný tribunál rozhodol, že sa musí liečiť vo väzení. V súvislosti s podávanými liekmi sa objavili po jeho smrti obavy z úmyselnej otravy bývalého prezidenta.
Vukašin Andrič, vedúci lekárskeho tímu, ktorý Miloševiča posledný krát detailne vyšetril v novembri 2005 vyhlásil, že haagsky tribunál manipuloval s jeho zdravotným stavom. Doslova vyhlásil: „Miloševič veľmi chorý, a lídri nového svetového poriadku si želali, aby zmizol, pretože sa zaplietli do procesu, z ktorého nemohli von".
12.3.2006 zverejnil ICTY správu, v ktorej konštatuje, že príčinou smrti bol infarkt. Napriek významnosti väzneného a napriek jeho zdravotného stavu si dozorcovia údajne navšimli zhoršenie jeho zdravotného stavu.
Holandská televízia NOS s odvolaním sa na nemenované zdroje z haagskeho tribunálu OSN informovala, že v krvi Slobodana Miloševiča odobratej medzi novembrom 2005 a januárom 2006 sa objavili látky, ktoré sa znižovali účinok liekov na srdce. Také lieky sa podávajú pacientom pri ochoreniach na lepru či tuberkulózu.
Miloševičov právnik Zdenko Tomanovič pred tým oznámil, že jeho klient napísal len jeden deň pred smrťou list ruskému ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi, v ktorom žiadal o pomoc. Písal v ňom o tom, že mu podávajú nesprávne lieky proti tuberkulóze a lepre v snahe umlčať ho. Rozbor krvi tieto skutočnosti potvrdil.
Pri zatýkaní prišli o život traja haagski obvinení, Simo Drljača, Dragan Gagovič a Janko Janjič.
Bývalý srbský minister vnútra Vlajko Stojiljkovič, ktorého tribunál obvinil z vojnových zločinov v Kosove, si v apríli roku 2002 strelil do hlavy na schodisku pred vchodom do budovy parlamentu v Belehrade.
Srbskí politici považujú úmrtie bývalého prezidenta Juhoslávie za politickú vraždu. V tomto duchu sa vyjadril aj líder ruskej národno-ľavicovej strany Rodina (Vlasť) Dmitrij Rogozin. Najbližší rodinný príslušníci – Miloševičova manželka i dcéra sú presvedčené, že išlo o vraždu.
Predseda zahraničného výboru dolnej komory ruského parlamentu Konstantin Kosačov sa vyslovil za vyšetrenie prípadu, ktoré by sa dotklo aj odbornosti lekárov, popierajúcich v ostatných mesiacoch vážnosť zdravotného stavu bývalého juhoslovanského prezidenta.
Jeho kolega z hornej komory parlamentu Michail Margelov sa domnieva, že Miloševičovo úmrtie dokazuje "vedome nesprávne diagnózy väzenských orgánov v Haagu", ktoré sa tak previnili voči ľudskému životu.
O procese so Slobodanom Miloševičom
Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) od roku 2002 obvinil Slobodana Miloševiča zo 66 vojnových činov vo vojnových operáciách proti Chorvátsku a v Bosne v rokoch 1991-95 a v Kosove v rokoch 1998-99.
Ústavný súd Juhoslávie odmietol vydať Miloševiča, ako občana Juhoslávie cudziemu súdu, na ktorý neexistovali zákonné podmienky. Napriek tomu ho vláda jeho krajiny vydala do Haagu, za čo mnohí obyvatelia jej predstaviteľov považovali za zradcov. Ten ho od roku 2001 väznil v Haagu. Chcel dokázať vinu agresorov – vojsk NATO, ich vojnové zločiny pri rozbíjaní Juhoslávie, bombardovaní civilných cieľov, ich podiel na vyvolávaní národnostných a etnických konfliktov.
Miloševič odmietol obhajcov pridelených súdom a pred súdom sa obajoval sám. Súd odmietol predvolať ako svedkov osoby, ktorých výpovede považoval Miloševič za kľúčové. Proces preto získal všetky charakteristiky politického procesu.
Na začiatku procesu boli pojednávania verejné a vysielané rozhlasovými i televíznymi stanicami. Prepisy boli publikované na www stránke tribunálu. Potom, čo Miloševič spochybnil kľúčového svedka obžaloby, Mahmuta Bakalliho, prestala dokonca aj webová stránka ICTY uverejňovať prepisy procesu.
Carla del Ponte, veľkou mierou prispela k poškodeniu jeho reputácie tým, že odmietla vyšetriť tvrdenie, že NATO je zodpovedné za vojnové zločiny proti civilistom.
Násilné vyhnanie vyše 800 tisíc kosovských Albáncov na jar 1999 za hranice podľa prezidenta nemali na svedomí srbské policajné jednotky, ale bombardovanie NATO: „Vysídľovanie Albáncov z Kosova bola strategicky dôležitá pre Clintonovu administratívu, aby získala podporu médií a verejnej mienky na ospravedlnenie svojich činov.“ Slobodan Miloševič takisto obvinil NATO z genocídy a zločinov proti ľudskosti, pretože v Kosove lete 1999 nezabránilo zabíjaniu Srbov zo strany Albáncov. Údaje o stovkách zabitých Srbov v Kosove sú skutočne zarážajúce. Ani 30 tisíc vojakov KFOR v tejto bývalej juhosrbskej provincii nedokázalo kolobeh obrovskej nenávisti zastaviť.
Podľa prezidenta Srbska - Čiernej Hory, Vojislava Koštunicu: "Veľká časť dôkazov je pravdivá, ale veľa ich je tiež umelých, zmrzačených a zmanipulovaných. Je to spolitizované a má to element pokrytectva."
Slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan sa však poponáhľal: "Zdá se, že to bola prirodzená smrť. Život to nakoniec vyriešil namiesto všetkých medzinárodných tribunálov."
Súdom pridelený právnik Steven Kay povedal, že jeho klient by nespáchal samovraždu, pretože chcel poznať výsledok procesu.
Borislav Miloševič, který bol veľvyslancom v Rusku, v Moskve vyhlásil, že ICTY má "plnú zodpovednosť" za smrť jeho brata.
Slobodan Miloševič chcel v apríli vydať knihu, ktorá mala priniesť jeho pohľad na násilný a cielený rozpad Juhoslávie iniciovaný západom.
