Ústavná zmluva Európskej únie [1,3 MB]
	Ústavná zmluva - protokoly a prílohy I a II pripojené k zmluve [1,4 MB]
	Ústavná zmluva - vyhlásenia pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie a záverečný akt [623 kB]

Zmluva o Ústave pre Európu sa má stať novým základným dokumentom EÚ. Mala by nahradiť najmä Zmluvu o EÚ, takzvanú Maastrichtskú zmluvu, a zmluvu o založení Európskych spoločenstiev (Rímska zmluva v znení neskorších úprav); taktiež by však mala nahradiť aj zmluvy z Amsterodamu a Nice.
Európska únia z nich veľkú časť do ústavy preberá, prípadne upresňuje ustanovenia už existujúcich zmlúv a jedným z jej cieľov, nie však jediným, je zlepšiť orientáciu v zmluvných dokumentoch, ktoré Európska únia už prijala. Zároveň boli do zmluvy zapracované niektoré ustanovenia, ktoré oproti súčasnému stavu prinášajú zmenu vo fungovaní Európskej únie. Zmeny sa pritom týkajú tak oblastí spolupráce v rámci EÚ (jednotlivých spoločných politík) ako aj zloženia, fungovania a rozhodovania jednotlivých európskych inštitúcií.
Samotný text zmluvy pozostáva z preambuly a štyroch častí. Občanom únie sú pritom určené najmä prvé dve, zvyšné považujú experti za ťažko zrozumiteľné a nevyhnutné najmä pre pracovníkov exekutívy a právnikov.

Prvá časť zmluvy podobne ako národné ústavy, definuje úniu a jej ciele, základné slobody, vzťahy medzi úniou a krajinami, dáva únii právnu subjektivitu, popisuje základné práva, priznáva občianstvo EÚ ako dodatočné občianstvo k národnému. Hovorí tiež o základných zásadách únie vrátane právomocí, pôsobnosti a rozhodovacieho práva medzi úniou a jednotlivými členskými krajinami. V hlave IV prvej časti popisuje ústava jednotlivé orgány a inštitúcie EÚ, pričom vytvára nový post voleného predsedu - prezidenta a ministra zahraničných vecí. V prípade súhlasu všetkých umožňuje vznik prokurátora EÚ, ktorého úlohou bude dohliadať na finančné záujmy únie. V hlave VII popisuje peňažné zdroje únie a tvorbu rozpočtu, záver 1. časti patrí článku o možnosti vystúpiť z EÚ.

Druhá časť zmluvy je tvorená Chartou základných práv, ktorá bola prijatá v roku 2000 ako politická deklarácia EÚ, ktorú musí únia vo vzťahu k svojim občanom rešpektovať. Pojednáva o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti, práva na život, slobodu a bezpečnosť, na ochranu súkromia a rodinného života, na vzdelanie a zamestnanie. Zakazuje trest smrti, otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, akúkoľvek diskrimináciu. Potvrdzuje právo na ochranu osobných údajov, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, zhromažďovania, rovnosť pred zákonom. Únia v charte deklaruje rovnosť mužov a žien a rešpektovanie kultúrnej, jazykovej a náboženskej rôznosti. Zaoberá sa aj právami detí, starých ľudí a postihnutých. V časti o solidarite dáva pracujúcim právo na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie, spravodlivé pracovné podmienky a ochranu pred prepustením. Uznáva právo na sociálnu a zdravotnú pomoc, ochranu životného prostredia a spotrebiteľa, právo voliť a byť volený, na prístup k dokumentom, petičné právo a právo obrátiť sa na ombudsmana, garantuje voľnosť pohybu a pobytu v Európskej únii.

Tretia časť euroústavy nadväzuje na 1. časť zmluvy a rozpracováva podrobnosti k jej základným ustanoveniam. Popisuje fungovanie EÚ tak z hľadiska hlavných unijných inštitúcií, ako aj z hľadiska jednotlivých politík, teda oblastí, kde už je alebo bude možná harmonizácia systémov v členských krajinách. Hovorí tiež o základných princípoch fungovania únie. Konkrétne sa zameriava na vnútorný trh, voľný pohyb osôb, služieb, tovaru a kapitálu, pravidlá hospodárskej súťaže, rozpočtové ustanovenia, hospodársku a menovú politiku, pravidlá Eurozóny, sociálnu politiku, hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť, poľnohospodárstvo a rybolov, životné prostredie, ochranu spotrebiteľa, dopravu, transeurópske siete, výskum, technický rozvoj a vesmír, energetiku. Stanovuje tiež politiku pri hraničných kontrolách, prisťahovalectve, azyle, v súdnej a policajnej spolupráci, priemysle, kultúre, vzdelávaní. Obsahuje pravidlá spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, spoločnej obchodnej politiky, spolupráce s tretími krajinami a humanitárnej pomoci. V hlave VI sú ustanovenia, ktorými sa riadia orgány Európskej únie.

Štvrtá časť ústavy zahŕňa záverečné ustanovenia a dodatky vrátane protokolu o úlohe národných parlamentov a o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality v záujme toho, aby sa rozhodnutia prijímali čo najbližšie k občanom. Dôležité je tiež stanovenie presných pravidiel za akých je možné túto Zmluvu o Ústave pre Európu meniť.

K dokumentu sú pripojené protokoly, podobne ako k súčasným zmluvám. Nanovo boli upravené najmä protokoly o úlohe vnútroštátnych národných parlamentov a uplatňovaní zásady subsidiarity a proporcionality. Medzivládna konferencia o zmluve rozhodla o prevzatí iných súčasných dokumentov a prijatí nových protokolov vrátane protokolu zhrňujúceho platné ustanovenia prístupových zmlúv zo všetkých doterajších rozširovacích zmlúv.

Chronologický stručný prehľad o najdôležitejších zmluvách, ktoré sprevádzali históriu EÚ:

PARÍŽSKA ZMLUVA (18. apríl 1951)
Na základe tejto zmluvy vzniká Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ za účelom sformovania spoločného trhu, spoločných cieľov a spoločných inštitúcií na obdobie 50-tich rokov. Zmluvu podpísali: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Zmluva vstúpila do platnosti 25. júla 1952.
Za podnet ku vzniku Spoločenstva možno považovať výzvu francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana, z 9. mája 1950. Voľbu uhlia a ocele je nutné chápať symbolicky, pretože v začiatkoch 50-tich rokov boli uhlie a oceľ považované za životne dôležité priemyselné odvetvia, za základný predpoklad ekonomickej sily krajiny. Okrem zrejmých ekonomických výhod, ktoré táto zmluva priniesla, predstavuje spojenie nerastných bohatstiev Francúzska a Nemecka aj jasný signál svedčiaci o ukončení večného nepriateľstva a rozporu medzi oboma krajinami.

Hlavné body:
• voľný pohyb tovarov a slobodný prístup k výrobným faktorom,
• neustály monitoring trhu s cieľom predísť jeho deformáciám, ktoré by viedli k zavedeniu výrobných kvót,
• rešpektovanie pravidiel hospodárskej súťaže a cenovej transparentnosti,
• podpora modernizácie a konverzie uhoľného a oceliarskeho odvetvia.

Vznik inštitúcií
• najvyššia autorita, „Európska komisia“,
• spoločné zhromaždenie, „Európsky parlament“,
• osobitná rada ministrov, „Rada“,
• „Súdny dvor“,
• „Dvor audítorov“.

RÍMSKE ZMLUVY (25. marec 1957)

Rímskymi zmluvami sú nazývané dve zmluvy, a to Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) a Zmluva o Európskom spoločenstve pre jadrovú energiu (EURATOM). Doba neurčitá, na ktorú boli tieto zmluvy podpísané im dáva takmer konštitucionálny charakter. Do platnosti vstúpili 1. januára 1958.
Európske združenie uhlia a ocele vnímali jeho zakladatelia svoj počin ako v podstate prvú fázu v procese formovania „Európskej federácie“. Vytvorenie spoločného trhu s uhlím a oceľou predstavovalo akýsi experiment, na základe ktorého sa mala spolupráca rozširovať postupne aj do iných ekonomických oblastí, pričom celý proces mal vyústiť do vytvorenia „politickej“ Európy.

Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve
Cieľom EHS bolo vytvorenie spoločného trhu založeného na:
• voľnom pohybe tovarov,
• voľnom pohybe osôb,
• voľnom pohybe kapitálu a služieb,
• postupnom zbližovaní hospodárskych politík.

Ustanovenia zmluvy o EHS obsahujú opatrenia:
• Clá medzi členskými štátmi - odstránenie,
• Spoločná colná tarifa voči tretím krajinám - zavedenie,
• Spoločná poľnohospodárska a dopravná politika - zavedenie,
• Európsky sociálny fond - vytvorenie,
• Európska investičná banka - založenie,
• Užšie vzťahy medzi členskými krajinami - rozvíjanie.
Za účelom dosiahnutia vytýčených cieľov, EHS vypracovalo smerodajné zásady a definovalo legislatívny rámec pre jednotlivé inštitúcie Spoločenstva a definovali konkrétne ciele v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky, dopravnej politiky a spoločnej obchodnej politiky.

EURATOM
Zmysel spoločenstva EURATOM spočíval v koordinácii výskumných programov s cieľom zabezpečiť mierové využitie jadrovej energie. Niektoré z týchto programov už v členských krajinách prebiehali, pričom ďalšie boli ešte len vo fáze prípravy.

JEDNOTNÝ EURÓPSKY AKT (JEA) (17. február 1986)

JEA bol pôvodne podpísaný deviatimi členskými krajinami, ku ktorým sa neskôr, 26.februára 1986, pridali aj Dánsko (na základe referenda), Grécko a Taliansko. Akt bol síce ratifikovaný parlamentmi jednotlivých členských štátov ešte v priebehu roku 1986, avšak vzhľadom na skutočnosť, že jeden občan Írska sa v tejto súvislosti obrátil na Írske súdy, muselo byť vstúpenie aktu do platnosti odložené o šesť mesiacov neskôr, na 1. júla 1987.

Hlavné ciele aktu:
• od 1. januára 1987 vytvoriť veľký vnútorný trh,
• Európsky parlament by mal získať silnejšiu pozíciu za účelom odstránenia existujúcich nedostatkov v rozhodovacom procese Spoločenstva,
• Rada ministrov by mala získať rozšírené rozhodovacie právomoci.

JEA predstavoval prvú vážnejšou reformu už existujúcich zmlúv. Odštartoval proces dokončenia jednotného trhu, poskytol možnosť rozvíjať európsku politickú spoluprácu a významným prínosom je aj prisúdenie nových právomocí Európskemu parlamentu.
Akt priniesol zmeny v doterajších zmluvách, na základe ktorých sa formuje štruktúra Európskej únie do svojej súčasnej podoby. Hlavnou náplňou aktu bolo zavŕšiť proces vytvárania jednotného európskeho trhu, ale priniesol so sebou aj množstvo iných dôležitých zmien.

JEA stanovil konečný termín implementácie jednotného vnútorného trhu so zavedením štyroch základných ekonomických slobôd (voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu) do konca roku 1992. Za účelom urýchlenia potrebnej harmonizácie národných legislatív, JEA upravil rozhodovacie procedúry vzťahujúce sa na jednotný trh. Od tohto momentu, odhliadnuc od niekoľkých výnimiek (daňové zákony...), kvalifikovaná väčšina v Rade Európskej únie bola postačujúca na prijatie rozhodnutí týkajúcich sa jednotného vnútorného trhu. Až doposiaľ bol pri rozhodovacom procese potrebný jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov.

Zavedenie jednotného vnútorného trhu muselo podliehať demokratickým zásadám. Európsky parlament získal prostredníctvom dokumentu Jednotný európsky akt väčšie právomoci. Ako nový prvok bol do zmlúv zavedený „proces spolupráce“. To znamená, že Európsky parlament v legislatívnom procese bližšie spolupracuje s Radou Európskej únie. Európsky parlament získal taktiež rozhodovaciu právomoc v procese prijímania a pridružovania nečlenských krajín.

Jednotný európsky akt vytvoril formálnu základňu pre EPS (európska politická spolupráca), ktorá viedla k uplatňovaniu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky v rámci Európskej únie. EPS mala za cieľ pomôcť Európskej únii prezentovať sa na medzinárodnej politickej scéne v zjednotenejšej podobe. Jednotný európsky akt rozšíril vplyv Európskej únie do mnohých oblastí:
• štrukturálna politika,
• výskum a technologický rozvoj,
• environmentálna politika,
• spolupráca v oblasti hospodárskej a menovej politiky.

MAASTRICHTSKÁ ZMLUVA (Zmluva o EÚ) (7. február 1992)

Maastrichtská zmluva bola vyvrcholením snáh o vytvorenie politickej únie, čím by sa zmenil štatút Európskej únie ako hospodárskeho združenia. Výsledkom je pokrok dosiahnutý v európskom integračnom procese, ktorý sa prejavil najmä vo vytvorení menovej únie, spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, v súdnictve, vo vnútorných záležitostiach ako aj v problematike občianstva Únie. Zmluva vstúpila do platnosti 1. novembra 1993.

Maastrichtská zmluva prináša tri piliere Európskej únie:
• Európske spoločenstvo predstavuje rámec, v ktorom môžu jednotlivé členské krajiny prostredníctvom inštitúcií Spoločenstva uplatňovať vlastnú suverenitu v oblastiach zahrnutých v zmluvách. Aktivity spoločenstva musia rešpektovať princíp proporcionality a v oblastiach, ktoré nespadajú do výhradných kompetencií Spoločenstva (princíp subsidiarity).
• Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Úlohou únie je definovať a implementovať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Členské štáty musia podporovať túto politiku aktívne a bezvýhradne v duchu loajality a vzájomnej solidarity.
• Spolupráca v rezortoch spravodlivosti a vnútra. Snahou únie je určiť spoločný postup v uvedených rezortoch, s cieľom zabezpečiť pre občanov vysoký stupeň bezpečnosti, v prostredí slobody, istoty a spravodlivosti.

Medzi najvýznamnejšie závery obsiahnuté v zmluve patria:
• Hospodárska a menová únia, ktorá bude zahrňovať aj spoločnú menu,
• Občianstvo únie - poskytnutie nových práv občanom EÚ:
o právo pohybovať sa a žiť v ostatných krajinách EÚ,
o ochrana poskytnutá veľvyslanectvami štátov EÚ za hranicami Únie,
o právo voliť a byť volený v komunálnych voľbách a vo voľbách na úrovni EÚ konajúcich sa v ostatných štátoch EÚ,
o právo na zastúpenie Európskym ombudsmanom v prípade chybnej administrácie niektorej z inštitúcií EÚ alebo niektorého z jej orgánov.
• Posilniť postavenie Európskeho parlamentu a tým aj demokraciu v Európe,
• Dať EÚ také kompetencie, ktoré by jej umožňovali riešiť nové problémy v medzinárodných dimenziách,
• uplatňovať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

AMSTERDAMSKÁ ZMLUVA (17. jún 1997)

Amsterdamská zmluva predstavuje podstatný pokrok vo formovaní konštitučných základov politiky EÚ a tiež výrazné napredovanie v procese demokratizácie. Zmluva vytvára predpoklady pre užšiu spoluprácu medzi niektorými členskými krajinami v rámci inštitúcií EÚ. Zmluva vstúpila do platnosti 1. mája 1999.

Hlavné ciele:
• stredobod záujmu Únie nasmerovať na nezamestnanosť a občianske práva,
• definitívne odstrániť zostávajúce prekážky týkajúce sa slobody pohybu a posilniť bezpečnosť,
• vydobyť pre Európu významnejšie slovo pri riešení svetových otázok,
• zefektívniť inštitucionálnu štruktúru EÚ v súvislosti s jej plánovaným rozširovaním. Vzniká potreba vytvoriť efektívne, zákonom ustanovené inštitúcie za účelom:
o pripravenia cesty pre rozširovanie, predovšetkým smerom ku krajinám strednej a východnej Európy,
o poskytnúť Európskej únii potrebné prostriedky, ktoré by jej umožnili efektívnejšie vykonávať úlohy dohodnuté v Maastrichtskej zmluve.
Amsterdamská zmluva zjednocuje všetky tri „piliere“ tvoriace podstatu fungovania Únie, od prijatia Maastrichtskej zmluvy:
- Európske spoločenstvá,
- spoločná zahraničná a bezpečnostná politika,
- spolupráca v rezortoch spravodlivosti (justície) a vnútra.

SCHENGENSKÁ DOHODA (14. jún 1985)

Schengenská dohoda o zrušení hraničných kontrol nebola prijatá na úrovni legislatívy EÚ, ale na úrovni medzivládnej dohody medzi Belgickom, Francúzskom, Holandskom, Luxemburskom a Nemeckom. Kľúčovým ustanovením tejto dohody je, že „vnútorné hranice môžu byť prekročené na ktoromkoľvek mieste bez osobnej kontroly“. K piatim zakladajúcim štátom sa neskôr pridalo Dánsko, Fínsko, Grécko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko, Švédsko a Taliansko.

Výhody volného cestovania sa netýkajú iba obyvateľov Únie, ale aj občanov nečlenských štátov. Splnená však musí byť jedna podmienka, ktorou je právo na pobyt v jednom zo štátov Schengenskej dohody. Občania z nečlenských krajín, ktorí nežijú v Schengene, ale tam trávia iba dovolenku, už potrebujú k pobytu iba jedno jediné vízum vydané jednou z krajín Schengenu. Toto vízum potom platí pre vstup a krátkodobý pobyt vo všetkých krajinách, ktoré podpísali Schengenskú dohodu. Voľný pohyb pre obyvateľov z nečlenských krajín platí na obdobie troch mesiacov. Povolenia k dlhodobému pobytu sú predmetom individuálneho posudzovania jednotlivými členskými krajinami.

Od 26. marca 1995 sa zrušili kontroly osôb na vnútorných hraniciach medzi Dánskom, Fínskom, Gréckom, Rakúskom, Švédskom a Talianskom, pričom Portugalsko so Španielskom sa pridali neskôr.
Schengenská dohoda a jej realizácia zahŕňa aj podporné opatrenia obsahujúce ustanovenia, ktoré sa týkajú vzájomného uznávania víz, spolupráce v policajnom rezorte, riešenie žiadostí o azyl a harmonizácie legislatív upravujúcich zbrane a narkotiká.

Prísne kontroly osôb na vonkajších hraniciach sú dôležitou protiváhou ku zrušeniu vnútorných hraničných kontrol. V súvislosti s otázkou vstupu na územie Schengenu boli prijaté spoločné opatrenia. Krajiny podpísané pod dohodou sa zaväzujú uznávať víza udelené úradmi ktorejkoľvek inej Schengenskej krajiny. Podobný postup sa dohodol aj v prípade azylovej politiky. Pod dohodou podpísané krajiny sa tiež zaviazali ku vzájomnej podpore príslušných policajných zložiek. „Elektronický zatykač“ ako aj „Schengenský informačný systém“ by mali napomôcť dosiahnuť stanovené ciele.

Schengenské štáty sa v novej zmluve zaviazali, že budú pokračovať vo vzájomnej spolupráci, podľa možností na báze „užšej spolupráce“. Tento druh spolupráce nezahrňuje všetky členské štáty. Veľká Británia a Írsko budú napríklad ďalej pokračovať v kontrolovaní všetkých osôb vstupujúcich na ich územie, ale napriek tomu môžu naďalej byť súčasťou celého systému.

NICE (december 2000)

Zmluva z Nice prináša množstvo inštitucionálnych zmien. Táto zmluva v podstate nadväzuje na iné zmluvy, ako Jednotný európsky akt, Maastrichtská zmluva a Amsterdamská zmluva. Prvoradým cieľom Zmluvy z Nice bolo upraviť inštitucionálny rámec pre rozšírenie EÚ. V súvislosti s prebiehajúcimi negociačnými rokovaniami s 12 kandidátskymi krajinami bolo nutné uskutočniť inštitucionálne reformy do konca roka 2002.

Inštitucionálne zmeny v Európskej únii
- Proces hlasovania v Rade Ministrov. Systém kvalifikovanej väčšiny bude v roku 2005 zmenený na nový systém, ktorý bude v rozhodovacom procese vo väčšej miere zohľadňovať počet obyvateľov,
- Rozdelenie miest v Európskom parlamente s cieľom dosiahnuť udržateľnú úroveň pre 27 členských štátov.
- Od roku 2005 bude každá členská krajina zastúpená v Európskej komisii jedným komisárom až pokým počet členov EÚ nedosiahne číslo 27.
- Reformy Európskeho súdneho dvora navrhnuté tak, aby uľahčili a urýchlili jeho prácu a zdokonalili špecifické expertízy.

Návrh ústavy Európskej únie (18. júl 2003)
Zmluva o pristúpení k EÚ

Ďalšie dokumenty Európskej únie nájdete tu >>>